Konštruktívne o Bratislave
Kritizovať je vraj najľahšie. Hoci si myslím, že aj kritizovanie vyžaduje určitý um, budem dnes konštruktívny. Pred časom som sa sťažoval, že naši lídri nemajú gule. Včerajší text o električke a dnešné hovadské víťazstvo magistrátu s garážami na Kollárovom námestí ma inšpirovali ku konštruktívnemu príspevku.
Politik, ktorý nie je za vodou a nerobí veci preto, že ho lídrovanie a politika bavia, to má zložité. Vždy musí myslieť na to, aby bol znovu zvolený a najjednoduchšia cesta k tomuto cieľu je byť neutrálny. Nepúšťať sa do veľkých dobrodružstiev, občas podhodiť niečo efektné a lacné a z problémov cúvať svetelnou rýchlosťou. Občas treba trochu pookiadzať predchodcu a v prípade, že nemá silnú konkurenciu, zvyčajne stačí, že skrátka je. Primátor Ftáčnik je presne v takejto pozícii a tak to v Bratislave aj vyzerá.
Niekto skrátka chce byť líder, inému stačí, že je údržbár. A je jedno či je to kvôli nízkym ambíciám, alebo z čírej neschopnosti.
Keby si veril, napríklad tak, ako si verí Mike Bloomberg, či Boris Johnson, pustil by sa aj do ťažších vecí. Totiž, lídrovstvo sa prejavuje aj tým, že politik dokáže presadiť nepopulárne veci. A ak je to fakt frajer, tak ho ľudia z vďačnosti aj tak zvolia znovu. Alebo, ak je údržbár, tak problémy síce trefne pomenúva, ale riešenia len predstiera. Lebo sa skrátka bojí o vlastnú riť. Najväčšie problémy sú aj podľa primátora dva. Rozpočet a doprava.
Keby chcel riešit nedostatočné financovanie mesta:
- tak by namiesto posilnenia vlastných kompetencií prišiel s návrhom zákona, ktorý z Bratislavy spraví samostatnú župu. Odpinkať to tým, že na to ústami Ľubomíra Andrassyho „nie je objednávka“, je čistá zbabelosť. Jeho kolegovia v parlamente majú väčšinu, tak kde je problém? Táto zmena by jednak ušetrila kopec peňazí na zbytočnú administratívu, ušetrilo by sa kopec času a už by sa nikto nemohol vyhovárať na to, komu idú príjmy z cestnej dane
- zvýšil by daň z nehnuteľností. To síce primátor spravil, ale ako správny posero ju zvýšil tak kozmeticky, že si to vlastne nikto nevšimol. Argument o to, že čím menej peňazí mesto, či štát spravuje, tým lepšie, je v prípade mesta neplatný. Obyvatelia mesta ťažia z jeho výhod, požadujú kvalitný servis a ten servis skrátka niečo stojí. Funkčné mesto ponúka príležitosti a za možnosť tieto príležitosti využívať sa platí.
Keby chcel preferovať hromadnú a cyklodopravu:
- tak sa pozrie niekam, kde systém ako-tak funguje. Niekde je hromadná doprava financovaná z miestnych daní, ktoré sú napríklad v Británii viac ako 10 násobne vyššie ako u nás. Niekde sa na dopravu prispieva z poplatkov na parkovanie a mýta. A niekde oboje. Takže, what would Jagger do?
- tak urobí všetko pre to, aby projekt električky dopadol dobre a v čo najkratšom čase. Aj za cenu kompromisov so zelenými, či inými aktivistami.
- a na záver, ak má Bratislava naozaj taký pretlak automobilovej dopravy, ako sa tvári, zavedie tzv. concierge tax, teda mýto na všetkých vstupoch do mesta, kde existuje funkčná alternatíva v podobe hromadnej dopravy. Napríklad na všetkých mostoch. Sexi appka o vození suseda je síce super, ale nikdy to nebude fungovať, keď sa to ľuďom skrátka neoplatí. Ak bude mýto drahšie, ako lístok na MHD, tak si veľa ľudí dobre rozmyslí, či bude chodiť po jednom, so susedom, alebo v MHD. Je to síce nepekné, ale tak sa to robí všade, kde to funguje a dá sa to aplikovať. Od Singapuru až po Albuquerque. Ak cez mosty prejde denne 400000 áut a za každý prejazd mesto zinkasuje 1Euro (čo je cena SMS lístka) je to pri rovnakej intenzite dopravy 400 tisíc eur denne. Intenzita dopravy však samozrejme klesne, pretože nie každému sa to bude chcieť platiť. A tak bud‘ zvezie suseda, alebo využije MHD (a zaplatí rovnaké Euro priamo Dopravnému podniku). Väčšina ľudí je k autu prirastená a ak jazdí len do a z práce, sú to 2 eurá denne. Za mesiac je to stále menej, ako utratí priemerný fajčiar za cigarety.
Ak by intenzita dopravy klesla o 30%, náklady na prevádzku systému by boli 20% z výnosov a mýto by platilo len v pracovné dni, výnos by teoreticky mohol byť 200 tisíc eur denne, príjem z mýta by bol ~50 miliónov eur ročne. Spolu s tržbami za lístky by príjem prakticky prevýšil príspevok, ktorý mesto ročne na MHD dáva (v roku 2012 ~52 miliónov Eur). Systém je škálovateľný a samozrejme by mal zvýhodňovať rezidentov. Ale aj tí by platili dosť na to, aby to stálo za zamyslenie.
V prípade, že by mýto fungovalo aj na vstupoch na mestské radiály, ide samozrejme o vyššie príjmy, z ktorých možno financovať napríklad záchytné parkoviská a tak ďalej a ďalej a ešte ďalej.
Že by takéhoto primátora nikto nikdy viac nezvolil? V Londýne to vyšlo, v New Yorku starostovi prešli aj všakovaké iné veci. Lebo mali gule a vedeli to predať.
Ak sa vám text páčil, vďaka za podporu na vybrali.sme.sk.
Veľké problémy, malé idey
V predposlednom Respekte bol rozhovor s novinárom z Die Zeit Berndom Ulrichom o Angele Merkel. Jedna z vecí, ktorú jej vyčítal, bol nedostatok diskurzu o veľkých ideách. V tom istom čísle bol článok o tom, že veľké a nové idey chýbajú aj v nových sci-fi filmoch.
Čítam knihu Partnerstvo – Príbeh o Goldman Sachs. Vraj je to kniha plná inšpirácie a inovatívnych nápadov, ktoré táto firma priniesla. Zatiaľ som sa prehrýzol niekam do osemdesiatych rokov, a je to príbeh o tom, ako predávali ľuďom hovná a vždy sa z toho nejako vykrútili a na vlastných prúseroch zarobili. To je naozaj inšpirujúce. A potom čítam o tom, ako nejakí nakoksovaní manažýři predávajú babkám hrnce. Biznis je biznis.
Nakoniec, otec a syn Salmanovovci, ktorí aktuálne sedia vo väzbe za daňový podvod, podchvíľou si na ulici zastrieľajú a údajní svedkovia v ich kauzách miznú a zomierajú, dostanú vďaka nezištnému dovolaniu Dobroslava Trnku a verdiktu Ústavného súdu odškodné v desiatkach miliónov Eur za to, že im štát zhabal alkohol s falošnými kolkami. Ale našťastie, nezamestnaní budú môcť od mája na dohodu zarobiť o 2 eurá viac. Gašparovič robí hrúbkyu a Fico Kaníkovi zbúral máj.
O lídroch a ich guliach
Predstavte si, že v čase najväčšej slávy Apple vyjde Steve Jobs so svojou keynote o novom iPhone a povie: „Nie som si istý, že je to dobrá cesta, ale to čo robia ostatní je zlé. Toto sme tak nejak dali dokopy a pôjdeme medzi ľudí, či sa im to náhodou nebude páčiť a keď medzi nich budeme chodiť dosť dlho, určite sa im to páčiť začne“.
Termín „líder pravice“ už získal komický rozmer. Od ostatnej volebnej noci sa vedie ľúty boj o to, kto ním bol, je, prípadne bude. Príčin, prečo verejnosť vníma pravičiarov ako rozhádanú partičku sopliakov je naozaj veľa. Venuje sa im veľa komentátorov i blogerov a odborné príčiny sú pomenované už takmer dokonale.
Je ešte jeden sedliacky dôvod. Oni nemajú gule. Úspešní politici žiaria sebavedomím, všetko, čo robia, dáva zmysel, vedia to predať, robia to otvorene, nehanbia sa za to postaviť. Pretože sú lídri. Netrasú sa ako drahí psi. Ani o peniaze, ani o percentá. Alebo to na nich aspoň nie je vidieť.
Líderstvo je okrem mnohého iného aj schopnosť prevziať zodpovednosť. Stáť si za svojim a nehanbiť sa za to, že sa správam ako líder. Líderstvo nie je o ramenatých rečiach, kedy „je víťazstvo isté a všetko ostatné sú detaily“. To je prejav strachu, nie líderstva.
Väčšina politikov novej i starej pravice sa tvári, že sú oslovovaní, nikto nikoho neoslovuje. Pretože to predsa nepotrebuje. Všetci chodia za ním, on nemusí za nikým. A preto nikto z nich nie je líder. Pretože líder nemá problém povedať: „bol som za tým a tým, lebo potrebujem to a to“. To totiž líder robí. Dáva ponuky, ktoré sa neodmietajú a stojí si za nimi. Trtošenie a pregrciavanie sa poza bučky je doménou priposratých intrigánov, nie lídrov.
Kľúčová otázka je, prečo sú všetci takí priposratí. Ramenatí do vnútra svojich strán, prípadne na blogoch a dôležitých internetových diskusiách.. Keď ide o akciu, tak vlastne len tak skúšajú, čo z toho bude. A legitímni sú asi ako Svätopluk na hrade. Akurát bez koňa a bez gulí.
83 Kolesíkov, 22 Sulíkov
Aktuálne trenice v SaS sú a budú zdrojom mnohých ponaučení. Pre ľudí motajúcich sa okolo politiky je to v podstate free kurz reálnej politiky a politického marketingu. To, čo stvára potvrdené vedenie strany aj jej čoskoro odídení reprezentanti, sa totiž len tak nevidí. Zďaleka nie preto, že by v iných stranách neboli nezhody, rozpory, či rozkoly. Je to tak skrátka preto, že aj úplný blbec vie, že pranie prádla na verejnosti je veľmi neistý podnik a keď s tým začne, musí mať reálnu alternatívu. Inak zahynie v zabudnutí.
Okrem mhohého iného sa vďaka ignorovaniu „súkromia“ kanalizovali aj veci, ktoré by inak buď naveky zostali na úrovni dohadov, prípadne by sa o nich verejnosť nedozvedela nikdy. O tom, čo pánov Miškova, Kollára, či Sulíka čaká, sa mi dnes nechce. Istotne ich komentátori rozoberú na súčiastky a začne to už v nedeľu večer na známom blogu, ktorý vrtí psom a na tejto case study si určite zgustne. Je na čom.
Juraj Miškov v záchvate úprimnosti pre SME dnes povedal, že bol proti položeniu vlády a ospravedlnil sa voličom. Okrem toho, že táto skutočnosť nebola žiadnym veľkým tajomstvom ani predtým a Juraj Miškov si oficiálne otvára dvere do strán, ktoré premiér zvykne nazývať štandardnými, je to pekný pohľad do zákulisia.
V diskusiách sa okamžite strhla búrka o tom, ako si Juraj Miškov (a kolegovia) nestáli za názorom pri eurovale a ako ich to diskvalifikuje. Tento názor zdieľa veľa sklamaných voličov novej, lepšej politky, ktorú mala SaS reprezentovať. Zároveň to odkrýva absolútnu neživotaschopnosť takejto politiky a nešťastie voličov, ktorí veria, že to môže byť naopak.
Môžme začať princípmi straníckej politiky, ktorej je spoločné hlasovanie esenciou ich existencie (inak strany nemajú žiaden zmysel bez ohľadu na vedomie a svedomie jednotlivých poslancov). A stranícka politika je zas esenciou parlamentnej demokracie, pretože v prípade 150 Hlinov alebo Matovičov v parlamente by už nefungovalo vôbec nič. Ani kšefty, ale ani to málo, čo ešte v štáte funguje, pretože by dohoda na čomkoľvek bola skrátka nemožná, respektíve by trvala tak dlho, že by parlament jednoducho stratil zmysel. Juraj Miškov a jeho kolegovia tento postoj rešpektovali a to im, svedomie-nesvedomie, slúži ku cti. Bez ohľadu na to, čo si kto myslí o eurovale, alebo sliepko-vajčom (sic!) spore o zodpovednosti za padnutú vládu.
Obľúbený Sulíkov bonmot o mašinérii 83 Kolesíkov v Smere tak zrazu dostáva celkom iný rozmer.
Nepríjemné je len to, čo sa črtalo už pred kongresom SaS – Sulík je ich jedinou možnosťou a zároveň slepou uličkou. Partia okolo Juraja Miškova a Jozefa Kollára totiž sama o sebe nemá čo ponúknuť, hoci je to politicky racionálnejšia časť SaS. Pragmatických konzervatívnych liberálov a liberálnych konzervatívcov je aj bez nich dosť a kým nebudú mať spoločnú základňu, sami o sebe sú nadbytoční. Ak neurobí Sulík zásadnú chybu (alebo naňho kolegovci nevytiahnú nejaký naozaj veľký osobný hnoj), SaS odchod poslancov i členov v zdraví prežije, lebo to tak skrátka chodí. Značka je značka. Sulík a v ostatnom čase aj Galko s jeho kukučkami, Voldemortmi a prostými blondýnami, majú schopnosť priťahovať naozaj zanietených fanúšikov a stačí im, aby ich bolo o jedného viac ako 5%. Keby ich aj 95% zvyšnej populácie (vrátane ich čoskoro ex-kolegov) pokladalo rovno za nesvojprávnych, im môže byť srdečne jedno.
O krajine, kde cesta nie je cieľ
Výdumok o extrémizme (aktivistickom i developerskom), ktorý zachvátil Bratislavu, som chcel napísať už dlhšie. To som ešte netušil, že hlúposť, na rozdiel od Einsteinom spomínanej geniality, nemá hranice. V Petržalke sa rozbehla petícia proti výstavbe cesty popri koľajách novej električky. To je samozrejme v poriadku, občania majú právo vyjadriť nesúhlas s čím len chcú. Konkrétne tento príklad pekne ukazuje, kam sme sa za takmer 25 rokov dopracovali.
O alergii občanov na betón som písal minulý týždeň. Táto alergia sa netýka len stavebných materiálov, ale výstavby ako takej. Špeciálne, keď sa deje na zelenej lúke, na mieste starých stavieb, alebo sa dostavujú stavby nové. Teda akejkoľvek výstavby. Tento fenomén je výsledkom živelnej výstavby ostatných dvoch dekád, kedy sa so správnymi známosťami dalo postaviť takmer čokoľvek a prakticky kdekoľvek.
Petržalská autostráda je trochu iný prípad. Cesta, ktorá má lemovať nosný dopravný systém (pôvodne metro, dnes električku), je na tom mieste naplánovaná od úplného počiatku sídliska, pred pár dňami oslávivšieho štyridsiate narodeniny. Zelený pás okolo Chorvátskeho ramena je výsledkom kolapsu socializmu. Nejaká zeleň tam samozrejme zostať mala aj pôvodne. Ten priestor je však primárne určený na chýbajúcu cestu a koľaje. Tridsať rokov sa tam nič nedialo, takže je logické, že príroda, hojne podporovaná tonami nutrične bohatých psích výkalov, sa chopila príležitosti a vznikol tam akýsi lesopark z ktorého ukrajujú len pôvodne neplánované hyper a supermarkety.
Základná otázka teda stojí, či Petržalčania vlastne majú záujem o nosný dopravný systém na sídlisku, alebo im nakoniec celkom dobre vyhovuje jazda autobusmi na štýl hadíka z Nokie 3310, ktorá sa každé ráno elegantne spomalí na niektorom z mostov. Keď totiž chcú električku, je pomerne dôležité, aby k nej viedla aj cesta, po ktorej sa tam dostanú autobusy zvážajúce ľudí z iných častí Petržalky.
Pre normálnu dopravu v rámci mestskej časti bude zrejme celkom prospešné, keď sa konečne dostavajú zúžené úseky existujúcich štvorprúdoviek bez šikán a lievikov (ako na Námestí hraničiarov alebo pri Technopole). Širšia cesta pravdepodobne poteší aj ľudí využívajúcich servisné stavebné komunikácie od Janíkovho dvora po Kutlíkovu, prípadne čudesnú „hradskú“ z Námestia Hraničiarov k TPD. V neposlednom rade sa možno potešia aj ľudia žijúci pri existujúcich démonických štvorprúdovkách, ktoré sa takto možno trochu odľahčia.
Vyboxovať si čo najviac zelene v okolí týchto stavieb je skvelý cieľ a držím palce. Ale rovnako dobre si viem predstaviť, ako sa priviažem ku koľajniciam na Floriánskom námestí, pretože by sa mi oveľa viac pozdávalo, keby namiesto cesty a koľajníc existoval medzi Kollárovym námestím a Komisárkami krásny lesopark. Autá a MHD cépéčkarov z Rače sú predsa fuj! Ale to by bol predsa hlúpy nimbyzmus a ja si uvedomujem, že žijem v meste, nie v lese.
A možno nosný dopravný systém v Petržalke naozaj netreba. Ušetrí to naozaj veľa peňazí, za ktoré možno nakúpiť trolejbusy hoci aj s desiatimi dverami.
Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk.
Ak mi chcete vynadať, skúste napríklad tu.
P.S.: Pri Chorvátskom ramene som vyrastal a mám to tam naozaj rád
Ján Hudacký, náš premiér
Dnes vyšiel na Sme.sk článok, ktorý denník na Facebooku uviedol s komentárom „Noc dlhých nožov?“.
Článok pojednáva o tom, že Viliam Novotný z SDKÚ-DS a Ján Hudacký z KDH sú nespokojní s nespokojnými kolegami a ex-kolegami.
Viliam Novotný sa na TA3 vyjadril, že v prípade Lucie Žitňanskej a Miroslava Beblavého ide o „nespokojencov a karieristov“.
Je výborné, že nastala diskusia. V čase, kedy podľa výpočtu Trolejbusom, je počet dnešných sympatizantov stredopravice (vyrátaných z % respondentov v aktuálnych prieskumoch volebných preferencii) o 50% vyšší, než počet voličov v roku 2012, sú takéto vyjadrenia požehnaním.
TA3 je médium, ktoré politici využívajú na vypúšťanie balónov a testovanie názorov. TA3 síce nepozerá takmer nikto, diskusie však musia pozerať novinári, napríklad tí zo Sme. A potom o balónoch napíšu. Teóriu o karieristoch tam samozrejme neprezentoval žiadny predseda, ale užitočný idiot. A teraz sa uvidí.
Pravicové strany nie sú personálne v jednoduchej situácii. Mediálne výrazné a na pohľad príčetnejšie osobnosti šúchajú nohami na rôznych platformách a elitné vnútrostrannícke mozgové trusty to dráždi.
Každopádne, stav, kedy sa takto o (ex-kolegoch) vyjadrujú ľudia, ako Ján Hudacký, ktorého mimo Prešova s ťažkosťami spozná aj jeho vlastný predseda, nieto voliči, prípadne Viliam Novotný, ktorý síce sedí v parlamente 11(!!!) rokov, ale v slepom teste by mu náhodný okoloidúci na vizitku napísal maximálne „Penta“, ak vôbec niečo, je trochu bizarná.
Schválne, skúste sa pozrieť na zoznam neodídených a neskompromitovaných opozičných poslancov a vyskladať tieňový kabinet. Koho by ste posadili napríklad do kresla ministra financii, aby bola opozícia kompetentnou alternatívou Smeru?
Keď na niečo prídete, bude aj jasnejšie, kto a kam si v skutočnosti zaslúži pichnúť ten dlhý nôž.
Koľko znesie priemerný občan?
Česká republika má nového prezidenta. Všetko išlo podľa očakávaní a stal sa ním Miloš Zeman. Pár sekúnd po uzavretí volebných miestností sa stala vec, ktorá sa v rôznych permutáciách neustále opakuje a vždy ma zarazí, že je to vlastne možné.
Jedným z prvých hostí v štábe Miloša Zemana bol Miroslav Šlouf. Zemanov consigliere, s ktorým sa spájajú najhoršie a najprimitívnejšie korupčné praktiky. V záujme lepšieho mediálneho obrazu Miloš Zeman počas kampane opakovane tvrdil, že už s ním nemá nič spoločné a pan Šlouf sa venuje svojim vnúčatám. Aj keby to nebola pravda, aspoň verejne deklaroval, že s ním už nespolupracuje. Prečo mal pán Šlouf potrebu takto sa otrčiť hneď, keď to už nemohlo Zemanovi nijako ublížiť, je pomerne záhadné. Jediné vysvetlenie je len pripomenutie klientom, kto stráži kasu a pľuvanec do tváre všetkým jeho odporcom.
Takéto správanie nie je vôbec ojedinelé. V ČR je okatejšie, pretože šíbri sú tam verejne známe osoby a ich obrázky v spoločnosti politikov zvyšujú ich cenu. U nás sa málokedy stane, že by sa kmotri ukazovali so svojimi ovečkami a všetko je to tak v rovine textov, ktoré málokto číta. Keď už to nejde inak, tak sa aspoň R. Fico nechá odfotiť s fľašou legendárnej Coly, Daniel Lipšic si jedného z hrdinov populárneho spisu Gorila priviaže rovno k placente svojej novej čistej strany. Ostatní zas vytrvale zatĺkajú podľa toho, aké je pozadie pre stranu a niektorí ani len to.
Prepojenie biznisu na politiku je asi nedeliteľnou súčasťou kapitalistického zriadenia. Finančníci potrebujú podporu pre svoje zámery, politici potrebujú/chcú peniaze. Naozaj nepatrím k ľuďom, ktorí by „žraloky“ a inú zver démonizovali, pretože nie všetko, čo robia, je nevyhnutne zlé. Špeciálne v prostredí, kde je najväčším pánom úradník s okrúhlym razítkom, je ich snaha preskočiť ich, prirodzenou reakciou.
Vedomie, že to takto funguje by malo ľudí vybudiť k veľkej ostražitosti. To, ako veľmi bude takýto biznismodel fungovať na úkor verejných zdrojov, totiž záleží len na vyspelosti občanov/voličov. Ak niekto spraví „prúser“, tak by mal byť odvolaný, alebo aspoň pri najbližšej príležitosti nezvolený. A kým nebude fungovať aspoň táto elementárna logika, márne sa budeme sťažovať na zlých finančníkov a popritom sa tešiť, že sa nám podarilo vybaviť cez známeho rezidenčnú parkovaciu kartu v distrikte, kde nežijeme.
Keď neexistuje tlak na zodpovednosť, tak sa nemôžme čudovať, že riaditeľ dopravného podniku, ktorý nechal obstarať autobusy s piatimi dverami, ktoré zhodou okolností vyrába jediná firma a zhodou okolnosti tento riaditeľ v štruktúrach tejto firmy dlhodobo pôsobil, nebol odvolaný do troch minút po tomto zistení. A ak niečo takéto neublíži ani jemu, ani jeho šéfovi v primaciálnom paláci, ťažko očakávať, že sa bude nabudúce správať inak.
Čierne stavby, babie leto a horúca jar
Prišla jeseň. Každý rok sa vraví, že politická jeseň bude horúca. Poslanci sa vrátia z dovoleniek a keby sa aj iné nedialo, budú sa plamenne hádať aspoň o rozpočte. Tento rok sa jeseň spája aj s očakávaniami, ako sa pozviechajú opozičné strany a či budú aspoň teoreticky schopné poraziť Smer. Či to bude možné prakticky sa radšej už nikto nepýta a nie len preto, že by to bolo predčasné.
Médiá majú starosť o osud tradične silných pravicových strán. Vyčítajú im nejednotnosť, rozštiepenosť, nedostatočné témy a sklon k populizmu. To je všetko pravda. Na druhej strane, žiadna téma nevznikne bez pomoci médii. A médiá si v bezmocnosti opozície doteraz skôr rochnili.
Dnes napríklad SME napísalo, že SDKÚ k návratu do dvojciferného pásma nebude stačiť téma čiernych stavieb, ktorá je mediálne najviditeľnejšia. To je opäť pravda.
Keď médium vyčíta komukoľvek, že je niečo mediálne (ne)viditeľné, je to minimálne hodné zamyslenia. Čierne stavby zďaleka nie sú jediná téma, ktorú by SDKÚ „hralo“, no tie ostatné sú akosi menej zaujímavé. Asi preto, že sú príliš úzko profilované (vysokoškoláci, sudcovia etc.), alebo príliš odborné (napr. tajné služby). Snahy bolo celkom slušné množstvo, ale ak médiá tieto témy ignorujú (pretože to ľudí nezaujíma, hm?), ťažko sa odoláva populizmu. Keď si človek pozrie správy z parlamentu, má pocit, že okrem vlády a Kolesíka existuje už len OĽaNO. Ku všetkému sa vyjadruje poslanec Hlina, exhibuje poslanec Matovič, a najnovší zastierací manéver Smeru – teda Konečné riešenie rómskej otázky, zdatne posilňuje ďalší poslanec OĽaNO, pán Pollák.
Z xy zákonodárnych iniciatív sa do pozornosti dostávajú len podivuhodnosti, ako vodičáky oproti deviatackemu vysvedčeniu, hoci to tiež zďaleka nie je jediná agenda SaS.
Na jednej strane sa opozícii vyčíta, že nedokáže ponúknuť témy, na strane druhej na akúkoľvek nenahnedlú tému médiá celkom ochotne dlabú. Hoci minimálne mobilizácia kvôli druhému pilieru rozhodne stojí za zmienku pri hodnotení vizibility akejkoľvek opozičnej strany – takúto jednotu opozícia nevykázala od Noci Riškovho balónika.
Vedenia opozičných strán (nerátam OĽaNO) momentálne hrajú o veľa. Všetci potrebujú percentá, pretože toto motkanie v rozpale 4-9% ich priamo ohrozuje a naštrbuje ich dôveru v členskej základni. Keď tí ambicióznejší z nich vidia, čo médiá zaujíma, ťažko sa im čudovať, že to skúšajú rovnakou cestou. Veľká téma neexistuje, reformy sú odložené, verejnosť chce hlavne pokoj a aspoň nejaké dobré správy. A trochu reality show.
Preteky v zlých a horších (dobré zatiaľ nikto nevydoloval) ozdravných riešeniach evidentne nefungujú a hnedé témy voličov minimálne polarizujú, čo tiež nie je žiadna výhra.
Jedna z mála možností je vydržať, kým značnej časti populácie po ozdravnom balíčku klesne reálny príjem, popritom sa objaví pár neozdravných tendríkov a počkať, či si to ľudia nechajú. Tak vznikne téma, opozícia bude mať muníciu a hlavne médiá budú zas mať jednoduchšiu prácu pri hre na dobrých a zlých. Potom nás možno konečne čaká aj horúca jar.
Šanca na zmenu, alebo šanca na prúser
Učitelia idú do skúšobného štrajku. Protestovali aj úradníci. Obe, pomerne veľké skupiny ľudí, sú nespokojné so svojimi platmi. V prvom štvrťroku 2013 zrejme precitne ďalšia veľká skupina obyvateľstva – dohodári, živnostníci a ľudia, ktorí ich zamestnávajú. Je dosť pravdepodobné, že im už nebudú stačiť pokrčené ramená Petra Pelegriniho s vysvetlením: konsolidujeme.
V jednej krčmovej debate som počul, že je to vlastne dobre. Ficovi sa bude zle vládnuť a je to šanca na dorovnanie síl zo strany pravice. To je síce pekná, ale len teoretická šanca. Ak pravica nedokáže tieto témy správne uchopiť, je len málo pravdepodobné, že živnostník s holým zadkom sa postaví na barikádu v tričku s podobizňou Jána Figeľa*.
Dnes Igor Matovič sypal striekačky na hlavu Poliačikovi za to, že verejne rozprával o drogách a svojich skúsenostiach s nimi. Istotne, je veľa ľudí, ktorých to šokuje, akurát by ich asi malo šokovať viac, že mandát v NRSR zaberá psychopat. V tomto prípade nie Martin Poliačik. Kotleba zas ide čistiť Malacky, lebo nikto nie je schopný pomôcť Oskarovi Dobrovodskému s asociálnymi susedmi. A Oskar Dobrovodský sa ku kotebovcom ochotne pridá, lebo inú možnosť nevidí.
Matovič a Kotleba sú zatiaľ len ukážkami toho, kam smerujú hlasy zúfalých a nahnevaných voličov. Pre opozíciu je momentálne veľkou výzvou pobiť sa o nespokojných, pretože ak to neurobia poriadne, sociálne napätie, z ktorého istotne v najbližších mesiacoch ubúdať nebude, nám porodí nových psychopatov.
*dosaďte akéhokoľvek lídra pravice
O vztyčovaní pravice
Hnednutie slovenskej pravice nie je nový jav. Takmer všetky pravicové strany za posledný rok a pol pozíciu trvalého riešiteľa rómskej otázky aspoň vyskúšali, lebo na iných frontoch akosi nešla (a stále nejde) karta. Rozdielny je však ich prístup. SaS na to ide od lesa. Protirómske opatrenia sa snaží zaobaliť do pekných fráz o potrebe nastaviť pravidlá a bla bla a kdesi podprahovo sa spolieha na to, že tento message národne orientovaný volič, vedený nosovým barytónom Daniela Krajcera, dešifruje. Zatiaľ to však vyzerá, že to dešifrujú len ľudia z ľudskoprávnych mimovládok.
SDKÚ na to ide opačne. Ich návrh zákona o búraní čiernych stavieb spustil vlnu nevôle naprieč celým spektrom intelektuálnej elity (okrem Lukáša Krivošíka, ktorý je vždy naopak). Ten zákon síce nie je úplná sprostosť a je viac menej v jednej línii s politikami, ktoré presadzuje Ľudovít Kaník dlhodobo, ale reakcie boli priam brutálne, pretože forma absolútne zatienila obsah.
Za Dzurindu bola táto agenda trpená, pokiaľ nepresiakla cez hranice dotknutých regiónov. Predsalen, nálady voličov priamo konfrontovaných s osadníkmi sú zásadne iné, ako nálady kaviarenskych intelektuálov. Nové vedenie SDKÚ sa k nej v duchu ľudovej, kresťanskej a národnej strany otvorene hlási. Dokonca aj za cenu, že inak nie-až-taký-strašný zákon potopí len preto, aby fotky lídrov v osade obleteli slovenský internet. Pretože problémy predsa treba riešiť priamo medzi ľudmi.
SDKÚ ide o veľa a vo svojom boji o záchranu stavila na nevyspytateľnú kartu. Doktrína o ľudovej strane znie teoreticky dobre. Rozšíriť voličské portfólio aj mimo kaviarne krajských miest, je lákavá predstava. Problém je, že to nemusí fungovať.
Fotka v osade splnila svoj účel a pripútala pozornosť. Dokonca až takú, že Martin M. Šimečka vyronil slzu za Mikulášom Dzurindom. Kaviarenskí voliči, ktorí SDKÚ napriek monštróznemu frflaniu dokázali voliť a udržať v parlamente aj po všetkých gorilách, hnedú agendu len tak prehryznúť nedokážu.
Osloviť nových voličov na protirómskej rétorike môže byť trochu komplikované. SDKÚ (ale aj SaS, či KDH) sa tak totiž dostáva na jedno bojové pole s majstrami jednoduchých riešení. Kým si oni odskáču mediálnu tortúru s „rasistickými“ zákonmi, Alojz Hlina s Igorom Matovičom sadnú do karavanu na Tour de Roma a zaplavia Slovensko dôkazmi o tom, ako to s riešeniami myslia vážne a problémom čelia každý deň, tvárou v tvár. Na tejto pôde proti nim nikto nemá šancu, pretože kým Pavol Frešo si musí svoje ľudové postoje vopred premyslieť (čo mu slúži ku cti!), Hlina využíva prúd vedomia. Vďaka tomu bude vždy o krok vpred.
Bývalým koaličným partnerom tak hrozí, že z dvíhania pravice dostanú pruh a aj tak to bude vyzerať, že si len tak do vetra pohajlovávajú. Svoje silné témy opustia a ovocie hnedého obrodenia budú zberať tí, ktorí ani nezasiali. A nepomôžu ani múry, ani hliadky na ochranu úrody.
Volám sa Adam Znášik a toto je môj verejný zápisník.
