Vrtieť psom v trolejbuse

Po dnešnom naozaj trápnom vyvrcholení (jednom z mnohých) kauzy Gašparovič sa mi javí, že slabou stránkou politického diskurzu nie sú len politici (dlhšie, či kratšie presluhujúci), ale aj politickí punditi. Intelektuálne elity, v mnohých prípadoch úprime a bez irónie, ktoré svoj odkaz už vyčerpali, točia sa stále okolo toho istého, často je ich jedinou vstupenkou na verejnosť nános novembrovej patiny. Ďalšou skupinou sú profesionální punditi, ktorých analýzy stoja za prd a popri nich sa venujú aj pofidérnym prieskumom a ich ešte pofidérnejším interpretáciám. Bez štipky odstupu a úcty k faktom. O „insighte“ sa v ich prípade nedá ani fantazírovať, napriek tomu sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každého spravodajstva.

Koniec uplynulého roka bol v tomto smere zjavením z nebies. Rozbehli sa hneď dve aktivity, ktoré sa politickej analýze a komentárom venujú na väčšom priestore (rozumej viac ako 300 slov v komentári) a evidentne ich z pohľadu plytkosti nepíšu presluhujúce bytosti. Sergej Michalič, bývalý poradca premiéra Dzurindu má stránku Trolejbusom (zatiaľ Facebook a osobný blog). Druhou aktivitou je blog Vrtieť psom na Trende, písaný buď viacerými ľuďmi, alebo naozaj dôsledným grafomanom, lebo texty sú obsažné, aktuálne a hlavne pravidelné.

Aby som neskončil happy-endom, pohorším sa. Podľa mňa je absurdné, že takéto texty sú len v pozícii nezávislej iniciatívy, prípadne veľkodušne dostanú miesto na blogu normálneho média (aj keď, vďaka aj za to). Tie texty sú z pohľadu normálnej debaty určite zásadnejšie, ako plky choromyseľných psychopatov na rôznorodé témy, ktoré majú svoj kútik šikovných prstov aj na takých prémiových miestach, ako brandovaná sekcia jediného ekonomického denníka na Slovensku. O výplodoch na tému politika a politická stratégia, ktoré občas produkujú všakovakí marketingoví odborníci, ktorých by v realite z akéhokoľvek volebného štábu vyhodili po 3 týždňoch (za toľko sa zvyčajne minú múdre grafy a diagramy), sa mi písať ani nechce.

Prečo nemajú slovenské denníky dôstojnú op-ed sekciu, kde by dali priestor aj ľuďom, ktorých síce nemusia mať radi, no ich pohľad je naozaj zaujímavý aj napriek akémusi politickému biľagu (nie, nie netýka sa to KSČ), je pre mňa nepochopiteľné.

V prípade Vrtieť psom som ešte dodatočne zvedavý, či ide o vypĺňanie prázdneho priestoru, alebo politický marketing 3.0 a po marketingových stranách nepríde ešte strana politicky marketingová. To by bolo ozajstné vrtenie. Blogu by naozaj pomohlo, keby autori vyliezli z anonymity, nech pracovali pre kohokoľvek. Bol by to tiež zásadný príspevok k politickej kultúre, pretože na Slovensku vznikajú kampane systematicky samé od seba, zadarmo a v najlepšom prípade sa pripíšu záhadným židomurárskym konzultantom a mediálnym mágom. A to je, ako zrejme tušíte, pravda len čiastočná ;)

Pravidlo väčšieho idiota

Pravidlo väčšieho idiota je pravidlo, ktoré som odpozoroval za niekoľko rokov sledovania slovenskej politickej praxe. Z tohto pravidla sa nedá nijako poučiť, len si tĺcť hlavu. Za tie roky som zistil, že platí takmer univerzálne a naozaj zábavné je vo vypätých, napríklad predvolebných, časoch.

Toto pravidlo hovorí: 

Akúkoľvek sprostosť spravíte, VŽDY sa nájde niekto, kto vás tromfne a spraví sprostosť ešte väčšiu.

Ak ste politik, vaša nádej spočíva v tom, že prešľapov máte prakticky neobmedzené množstvo - vlastnou hlavou počnúc, Mariánom Kočnerom nekončiac. Ak ste volič, môžete sa akurát obesiť. Alebo sa dobre baviť.

Pravidlo väčšieho idiota je spontánne a jeho plody sa prejavujú bez ohľadu na vôľu subjektu. Napríklad, v ostatných voľbách SDKÚ naozaj nešla karta, od Gorily až po kampaň. Jeden by si myslel, že ju konkurencia roznesie na kopytách. No kampaň hlavného vyzývateľa SaS (ale aj KDH a Mostu) bola tak idiotská, ušatá a biela, že SDKÚ zachránila parlament.

SDKÚ sa darilo aj v ostatných týždňoch. Zrejme ste zachytili rozpory okolo zásadného programu strany, ktorého časti „unikli“ na verejnosť. Mnoho ľudí bolo zvedavých, čo strana po takom komunikačnom fiasku spraví. Voila, celá ľudová opozícia sa stretla pri podpise Memoranda. A Memorandum prekonalo aj prietrž hnačiek okolo programu. Pocit trápnosti sa rozdelil rovnomerne na tri subjekty a prezentácia nového zásadného programu, ktorý bol vlastne len prepísaný starý, dopadla celkom dobre. Memorandum dobre poslúžilo aj SaS a ich zásadovému a hodnotovému hlasovaniu za vlastný zákon o registrovaných partnerstvách. Skrátka, win-win-win-win.

Pravidlo väčšieho idiota sa dá používať aj s rozumom. Niektorí politici, alebo strany, ho využívajú, keď chcú napríklad odvádzať pozornosť, alebo zahmlievať. Buď to robia cielene – teda navrhnú niečo, čo zaručene vzbudí vášne a prekryje aktuálny problém (Maďari, Rómovia,…), alebo na dôležité posty nominujú tzv. Spontánne generátory blboty. Tie vyrábajú nezmysly permanentne a bez potreby ďalších vstupov. Páni Jahnátek, Kolesík, či Čaplovič by (ne)vedeli rozprávať. Generátory blboty majú mnoho výhod:

• každý pri nich vyzerá ako lumen, takže nepredstavujú žiadnu konkurenciu, 
• sú poslušní podľa toho, aké je pozadie pre stranu, lebo inak by nemohli ani rozdávať lístočky,
• eliminujú potrebu krstných otcov nasadzovať krk v prvej línii,
• a hlavne, ak je toho už priveľa, dajú sa popraviť bez ďalších politických, či iných nákladov. 

Po takejto poprave, ten, kto ich nominoval, opäť vyzerá, že je ten „dobrý“, lebo rieši problém a môže dosadiť nový, nepoškvrnený generátor.

Zlá správa je, že pravidlo väčšieho idiota je častejšie využívané nedobrovoľne a strany aj politici zo seba robia blbcov nechtiac. Ostatné mesiace sú výstavnou skriňou takýchto predstavení. Dobrá správa je, že po každej kardinálnej sprostosti príde niekto s ešte horším nápadom, takže to, čo je tu a teraz, je vlastne ešte dobré.