Ján Hudacký, náš premiér
Dnes vyšiel na Sme.sk článok, ktorý denník na Facebooku uviedol s komentárom „Noc dlhých nožov?“.
Článok pojednáva o tom, že Viliam Novotný z SDKÚ-DS a Ján Hudacký z KDH sú nespokojní s nespokojnými kolegami a ex-kolegami.
Viliam Novotný sa na TA3 vyjadril, že v prípade Lucie Žitňanskej a Miroslava Beblavého ide o „nespokojencov a karieristov“.
Je výborné, že nastala diskusia. V čase, kedy podľa výpočtu Trolejbusom, je počet dnešných sympatizantov stredopravice (vyrátaných z % respondentov v aktuálnych prieskumoch volebných preferencii) o 50% vyšší, než počet voličov v roku 2012, sú takéto vyjadrenia požehnaním.
TA3 je médium, ktoré politici využívajú na vypúšťanie balónov a testovanie názorov. TA3 síce nepozerá takmer nikto, diskusie však musia pozerať novinári, napríklad tí zo Sme. A potom o balónoch napíšu. Teóriu o karieristoch tam samozrejme neprezentoval žiadny predseda, ale užitočný idiot. A teraz sa uvidí.
Pravicové strany nie sú personálne v jednoduchej situácii. Mediálne výrazné a na pohľad príčetnejšie osobnosti šúchajú nohami na rôznych platformách a elitné vnútrostrannícke mozgové trusty to dráždi.
Každopádne, stav, kedy sa takto o (ex-kolegoch) vyjadrujú ľudia, ako Ján Hudacký, ktorého mimo Prešova s ťažkosťami spozná aj jeho vlastný predseda, nieto voliči, prípadne Viliam Novotný, ktorý síce sedí v parlamente 11(!!!) rokov, ale v slepom teste by mu náhodný okoloidúci na vizitku napísal maximálne „Penta“, ak vôbec niečo, je trochu bizarná.
Schválne, skúste sa pozrieť na zoznam neodídených a neskompromitovaných opozičných poslancov a vyskladať tieňový kabinet. Koho by ste posadili napríklad do kresla ministra financii, aby bola opozícia kompetentnou alternatívou Smeru?
Keď na niečo prídete, bude aj jasnejšie, kto a kam si v skutočnosti zaslúži pichnúť ten dlhý nôž.
O modrých Smeroch a iných legendách
V slovenskom politickom rybníku sa niečo deje. Preferencie stabilného lídra klesajú, preferencie opozície nesmelo rastú. A ako to už býva, analytici trepú dve na tri.
Napriek pomerne konštantnej historickej skúsenosti, pomaly, ale isto nastáva nejaká neformálna zhoda na tom, že pravica potrebuje silného lídra a modrý Smer.
Skúsim drobný exkurz do histórie. Pravica (2002), alebo stredopravica (2010), alebo demokratická opozícia (1998), dokázala ľavicu poraziť presne trikrát.
Prvýkrát v roku 1998, keď len rok predtým vznikla koalícia „trpasličích“ strán s menom SDK. Ak nerátame jeden exces, preferencie najväčších z nich, KDH a DÚ, voľne plávali medzi 7 a 12% a nikto si nedokázal predstaviť, že by HZDS s historickými preferenciami dokázalo niečo zastaviť. Formálne združenie - volebná koalícia, sa kvôli zmenenému volebnému zákonu premenilo na volebnú stranu. Lídrov mala formálne päť – za každú stranu koalície jedného. Vo voľbách získala 26,33% a vďaka koalícii s SDĽ, SOP a SMK vytvorila historicky prvý zlepenec pod vedením hovorcu SDK Mikuláša Dzurindu
Druhé víťazstvo prišlo pomerne prekvapivo už v roku 2002. Vtedy sa časť členov SDK vrátilo do materských strán a jadro vládneho tímu založilo v roku 2001 SDKÚ. Koaličná vláda bola možná napriek vzniku Smeru, ktorý odstavil bývalú koaličnú SDĽ a získal síce o 100 000 hlasov menej, no porovnateľné percentá. Karty však zamiešala KSS so záporným koaličným potenciálom. Vďaka tomu, SDKÚ s 15%, mohla vytvoriť koalíciu s obrodeným KDH (8%), nadpriemerným SMK (11%) a ANO (8%), ktoré vystriedalo SOP. Vznikol tak druhý, trochu menší zlepenec, vedený stranou s 15% podporou a Mikulášom Dzurindom na čele. Mikuláš Dzurinda vládu udržal takmer do konca, hoci posledné 4 mesiace už bez KDH v menšinovom kabinete.
A napokon, v roku 2010, vznikla tretia pravicová vláda. Tvorilo ju opäť SDKÚ s 15,4%, nová SaS s 12%, KDH tradične s 8,5% a bývalá časť SMK pod menom Most-Híd s 8%. Teda tretí historický zlepenec pod vedením Ivety Radičovej, ktorá vládu neudržala a hlasovaním vlastných poslancov po 18 mesiacoch principiálne padla.
Paradoxne, jeden jedinýkrát mala nejaká pravicová strana (nie koalícia!) blízko k „modrému Smeru“. Vo voľbách v roku 2006 získala SDKÚ pod vedením vtedy už škandalizovaného dvojnásobného premiéra Dzurindu, historických 18,36% (počet voličov bol približne rovnaký, ako v roku 2002, bola však nižšia účasť). K takémuto číslu sa nikdy predtým a ani nikdy potom žiadna stredopravá strana ani len nepriblížila. Na vytvorenie vlády to však nestačilo.
Ak sa nič zásadného nestane, do ďalších parlamentných volieb nám zostávajú viac ako tri roky. A na mieste je otázka, či teraz naozaj potrebujeme modrý Smer a svalnatého lídra. Alebo je opäť raz prianie otcom myšlienky ostrieľaných punditov, ktorí vytrvale popierajú 20 ročnú historickú skúsenosť, že slovenský stredopravý volič nie je milovníkom monolitických strán a teší sa z nových príležitostí.
Vrtieť psom v trolejbuse
Po dnešnom naozaj trápnom vyvrcholení (jednom z mnohých) kauzy Gašparovič sa mi javí, že slabou stránkou politického diskurzu nie sú len politici (dlhšie, či kratšie presluhujúci), ale aj politickí punditi. Intelektuálne elity, v mnohých prípadoch úprime a bez irónie, ktoré svoj odkaz už vyčerpali, točia sa stále okolo toho istého, často je ich jedinou vstupenkou na verejnosť nános novembrovej patiny. Ďalšou skupinou sú profesionální punditi, ktorých analýzy stoja za prd a popri nich sa venujú aj pofidérnym prieskumom a ich ešte pofidérnejším interpretáciám. Bez štipky odstupu a úcty k faktom. O „insighte“ sa v ich prípade nedá ani fantazírovať, napriek tomu sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každého spravodajstva.
Koniec uplynulého roka bol v tomto smere zjavením z nebies. Rozbehli sa hneď dve aktivity, ktoré sa politickej analýze a komentárom venujú na väčšom priestore (rozumej viac ako 300 slov v komentári) a evidentne ich z pohľadu plytkosti nepíšu presluhujúce bytosti. Sergej Michalič, bývalý poradca premiéra Dzurindu má stránku Trolejbusom (zatiaľ Facebook a osobný blog). Druhou aktivitou je blog Vrtieť psom na Trende, písaný buď viacerými ľuďmi, alebo naozaj dôsledným grafomanom, lebo texty sú obsažné, aktuálne a hlavne pravidelné.
Aby som neskončil happy-endom, pohorším sa. Podľa mňa je absurdné, že takéto texty sú len v pozícii nezávislej iniciatívy, prípadne veľkodušne dostanú miesto na blogu normálneho média (aj keď, vďaka aj za to). Tie texty sú z pohľadu normálnej debaty určite zásadnejšie, ako plky choromyseľných psychopatov na rôznorodé témy, ktoré majú svoj kútik šikovných prstov aj na takých prémiových miestach, ako brandovaná sekcia jediného ekonomického denníka na Slovensku. O výplodoch na tému politika a politická stratégia, ktoré občas produkujú všakovakí marketingoví odborníci, ktorých by v realite z akéhokoľvek volebného štábu vyhodili po 3 týždňoch (za toľko sa zvyčajne minú múdre grafy a diagramy), sa mi písať ani nechce.
Prečo nemajú slovenské denníky dôstojnú op-ed sekciu, kde by dali priestor aj ľuďom, ktorých síce nemusia mať radi, no ich pohľad je naozaj zaujímavý aj napriek akémusi politickému biľagu (nie, nie netýka sa to KSČ), je pre mňa nepochopiteľné.
V prípade Vrtieť psom som ešte dodatočne zvedavý, či ide o vypĺňanie prázdneho priestoru, alebo politický marketing 3.0 a po marketingových stranách nepríde ešte strana politicky marketingová. To by bolo ozajstné vrtenie. Blogu by naozaj pomohlo, keby autori vyliezli z anonymity, nech pracovali pre kohokoľvek. Bol by to tiež zásadný príspevok k politickej kultúre, pretože na Slovensku vznikajú kampane systematicky samé od seba, zadarmo a v najlepšom prípade sa pripíšu záhadným židomurárskym konzultantom a mediálnym mágom. A to je, ako zrejme tušíte, pravda len čiastočná ;)
Pravidlo väčšieho idiota
Pravidlo väčšieho idiota je pravidlo, ktoré som odpozoroval za niekoľko rokov sledovania slovenskej politickej praxe. Z tohto pravidla sa nedá nijako poučiť, len si tĺcť hlavu. Za tie roky som zistil, že platí takmer univerzálne a naozaj zábavné je vo vypätých, napríklad predvolebných, časoch.
Toto pravidlo hovorí:
Akúkoľvek sprostosť spravíte, VŽDY sa nájde niekto, kto vás tromfne a spraví sprostosť ešte väčšiu.
Ak ste politik, vaša nádej spočíva v tom, že prešľapov máte prakticky neobmedzené množstvo - vlastnou hlavou počnúc, Mariánom Kočnerom nekončiac. Ak ste volič, môžete sa akurát obesiť. Alebo sa dobre baviť.
Pravidlo väčšieho idiota je spontánne a jeho plody sa prejavujú bez ohľadu na vôľu subjektu. Napríklad, v ostatných voľbách SDKÚ naozaj nešla karta, od Gorily až po kampaň. Jeden by si myslel, že ju konkurencia roznesie na kopytách. No kampaň hlavného vyzývateľa SaS (ale aj KDH a Mostu) bola tak idiotská, ušatá a biela, že SDKÚ zachránila parlament.
SDKÚ sa darilo aj v ostatných týždňoch. Zrejme ste zachytili rozpory okolo zásadného programu strany, ktorého časti „unikli“ na verejnosť. Mnoho ľudí bolo zvedavých, čo strana po takom komunikačnom fiasku spraví. Voila, celá ľudová opozícia sa stretla pri podpise Memoranda. A Memorandum prekonalo aj prietrž hnačiek okolo programu. Pocit trápnosti sa rozdelil rovnomerne na tri subjekty a prezentácia nového zásadného programu, ktorý bol vlastne len prepísaný starý, dopadla celkom dobre. Memorandum dobre poslúžilo aj SaS a ich zásadovému a hodnotovému hlasovaniu za vlastný zákon o registrovaných partnerstvách. Skrátka, win-win-win-win.
Pravidlo väčšieho idiota sa dá používať aj s rozumom. Niektorí politici, alebo strany, ho využívajú, keď chcú napríklad odvádzať pozornosť, alebo zahmlievať. Buď to robia cielene – teda navrhnú niečo, čo zaručene vzbudí vášne a prekryje aktuálny problém (Maďari, Rómovia,…), alebo na dôležité posty nominujú tzv. Spontánne generátory blboty. Tie vyrábajú nezmysly permanentne a bez potreby ďalších vstupov. Páni Jahnátek, Kolesík, či Čaplovič by (ne)vedeli rozprávať. Generátory blboty majú mnoho výhod:
- každý pri nich vyzerá ako lumen, takže nepredstavujú žiadnu konkurenciu,
- sú poslušní podľa toho, aké je pozadie pre stranu, lebo inak by nemohli ani rozdávať lístočky,
- eliminujú potrebu krstných otcov nasadzovať krk v prvej línii,
- a hlavne, ak je toho už priveľa, dajú sa popraviť bez ďalších politických, či iných nákladov.
Po takejto poprave, ten, kto ich nominoval, opäť vyzerá, že je ten „dobrý“, lebo rieši problém a môže dosadiť nový, nepoškvrnený generátor.
Zlá správa je, že pravidlo väčšieho idiota je častejšie využívané nedobrovoľne a strany aj politici zo seba robia blbcov nechtiac. Ostatné mesiace sú výstavnou skriňou takýchto predstavení. Dobrá správa je, že po každej kardinálnej sprostosti príde niekto s ešte horším nápadom, takže to, čo je tu a teraz, je vlastne ešte dobré.
Čierne stavby, babie leto a horúca jar
Prišla jeseň. Každý rok sa vraví, že politická jeseň bude horúca. Poslanci sa vrátia z dovoleniek a keby sa aj iné nedialo, budú sa plamenne hádať aspoň o rozpočte. Tento rok sa jeseň spája aj s očakávaniami, ako sa pozviechajú opozičné strany a či budú aspoň teoreticky schopné poraziť Smer. Či to bude možné prakticky sa radšej už nikto nepýta a nie len preto, že by to bolo predčasné.
Médiá majú starosť o osud tradične silných pravicových strán. Vyčítajú im nejednotnosť, rozštiepenosť, nedostatočné témy a sklon k populizmu. To je všetko pravda. Na druhej strane, žiadna téma nevznikne bez pomoci médii. A médiá si v bezmocnosti opozície doteraz skôr rochnili.
Dnes napríklad SME napísalo, že SDKÚ k návratu do dvojciferného pásma nebude stačiť téma čiernych stavieb, ktorá je mediálne najviditeľnejšia. To je opäť pravda.
Keď médium vyčíta komukoľvek, že je niečo mediálne (ne)viditeľné, je to minimálne hodné zamyslenia. Čierne stavby zďaleka nie sú jediná téma, ktorú by SDKÚ „hralo“, no tie ostatné sú akosi menej zaujímavé. Asi preto, že sú príliš úzko profilované (vysokoškoláci, sudcovia etc.), alebo príliš odborné (napr. tajné služby). Snahy bolo celkom slušné množstvo, ale ak médiá tieto témy ignorujú (pretože to ľudí nezaujíma, hm?), ťažko sa odoláva populizmu. Keď si človek pozrie správy z parlamentu, má pocit, že okrem vlády a Kolesíka existuje už len OĽaNO. Ku všetkému sa vyjadruje poslanec Hlina, exhibuje poslanec Matovič, a najnovší zastierací manéver Smeru – teda Konečné riešenie rómskej otázky, zdatne posilňuje ďalší poslanec OĽaNO, pán Pollák.
Z xy zákonodárnych iniciatív sa do pozornosti dostávajú len podivuhodnosti, ako vodičáky oproti deviatackemu vysvedčeniu, hoci to tiež zďaleka nie je jediná agenda SaS.
Na jednej strane sa opozícii vyčíta, že nedokáže ponúknuť témy, na strane druhej na akúkoľvek nenahnedlú tému médiá celkom ochotne dlabú. Hoci minimálne mobilizácia kvôli druhému pilieru rozhodne stojí za zmienku pri hodnotení vizibility akejkoľvek opozičnej strany – takúto jednotu opozícia nevykázala od Noci Riškovho balónika.
Vedenia opozičných strán (nerátam OĽaNO) momentálne hrajú o veľa. Všetci potrebujú percentá, pretože toto motkanie v rozpale 4-9% ich priamo ohrozuje a naštrbuje ich dôveru v členskej základni. Keď tí ambicióznejší z nich vidia, čo médiá zaujíma, ťažko sa im čudovať, že to skúšajú rovnakou cestou. Veľká téma neexistuje, reformy sú odložené, verejnosť chce hlavne pokoj a aspoň nejaké dobré správy. A trochu reality show.
Preteky v zlých a horších (dobré zatiaľ nikto nevydoloval) ozdravných riešeniach evidentne nefungujú a hnedé témy voličov minimálne polarizujú, čo tiež nie je žiadna výhra.
Jedna z mála možností je vydržať, kým značnej časti populácie po ozdravnom balíčku klesne reálny príjem, popritom sa objaví pár neozdravných tendríkov a počkať, či si to ľudia nechajú. Tak vznikne téma, opozícia bude mať muníciu a hlavne médiá budú zas mať jednoduchšiu prácu pri hre na dobrých a zlých. Potom nás možno konečne čaká aj horúca jar.
O vztyčovaní pravice
Hnednutie slovenskej pravice nie je nový jav. Takmer všetky pravicové strany za posledný rok a pol pozíciu trvalého riešiteľa rómskej otázky aspoň vyskúšali, lebo na iných frontoch akosi nešla (a stále nejde) karta. Rozdielny je však ich prístup. SaS na to ide od lesa. Protirómske opatrenia sa snaží zaobaliť do pekných fráz o potrebe nastaviť pravidlá a bla bla a kdesi podprahovo sa spolieha na to, že tento message národne orientovaný volič, vedený nosovým barytónom Daniela Krajcera, dešifruje. Zatiaľ to však vyzerá, že to dešifrujú len ľudia z ľudskoprávnych mimovládok.
SDKÚ na to ide opačne. Ich návrh zákona o búraní čiernych stavieb spustil vlnu nevôle naprieč celým spektrom intelektuálnej elity (okrem Lukáša Krivošíka, ktorý je vždy naopak). Ten zákon síce nie je úplná sprostosť a je viac menej v jednej línii s politikami, ktoré presadzuje Ľudovít Kaník dlhodobo, ale reakcie boli priam brutálne, pretože forma absolútne zatienila obsah.
Za Dzurindu bola táto agenda trpená, pokiaľ nepresiakla cez hranice dotknutých regiónov. Predsalen, nálady voličov priamo konfrontovaných s osadníkmi sú zásadne iné, ako nálady kaviarenskych intelektuálov. Nové vedenie SDKÚ sa k nej v duchu ľudovej, kresťanskej a národnej strany otvorene hlási. Dokonca aj za cenu, že inak nie-až-taký-strašný zákon potopí len preto, aby fotky lídrov v osade obleteli slovenský internet. Pretože problémy predsa treba riešiť priamo medzi ľudmi.
SDKÚ ide o veľa a vo svojom boji o záchranu stavila na nevyspytateľnú kartu. Doktrína o ľudovej strane znie teoreticky dobre. Rozšíriť voličské portfólio aj mimo kaviarne krajských miest, je lákavá predstava. Problém je, že to nemusí fungovať.
Fotka v osade splnila svoj účel a pripútala pozornosť. Dokonca až takú, že Martin M. Šimečka vyronil slzu za Mikulášom Dzurindom. Kaviarenskí voliči, ktorí SDKÚ napriek monštróznemu frflaniu dokázali voliť a udržať v parlamente aj po všetkých gorilách, hnedú agendu len tak prehryznúť nedokážu.
Osloviť nových voličov na protirómskej rétorike môže byť trochu komplikované. SDKÚ (ale aj SaS, či KDH) sa tak totiž dostáva na jedno bojové pole s majstrami jednoduchých riešení. Kým si oni odskáču mediálnu tortúru s „rasistickými“ zákonmi, Alojz Hlina s Igorom Matovičom sadnú do karavanu na Tour de Roma a zaplavia Slovensko dôkazmi o tom, ako to s riešeniami myslia vážne a problémom čelia každý deň, tvárou v tvár. Na tejto pôde proti nim nikto nemá šancu, pretože kým Pavol Frešo si musí svoje ľudové postoje vopred premyslieť (čo mu slúži ku cti!), Hlina využíva prúd vedomia. Vďaka tomu bude vždy o krok vpred.
Bývalým koaličným partnerom tak hrozí, že z dvíhania pravice dostanú pruh a aj tak to bude vyzerať, že si len tak do vetra pohajlovávajú. Svoje silné témy opustia a ovocie hnedého obrodenia budú zberať tí, ktorí ani nezasiali. A nepomôžu ani múry, ani hliadky na ochranu úrody.
(A)sociálna komunikácia vo volebnej kampani
S každými voľbami sa zvyšuje aj záujem o jednotlivé aspekty volebnej kampane. Tak, ako sa mení správanie konzumentov médií, očakáva sa zmena prístupu vo vedení politickej kampane. Neuspokojivý výsledok niektorých politických strán otvoril tému, ako sa tieto strany postavili k sociálnym médiám. Nemám dôvod nikoho obhajovať (ani samého seba), pretože vždy a všetko sa dá robiť lepšie. Zároveň však nesúhlasím s vodopádmi nezmyslov, ktoré som si prečítal.
1) Kampaň v sociálnych médiách je preceňovaná, a to predovšetkým ľuďmi, ktorí sú na sociálnych sieťach aktívni. Aj keď to tak z ich pohľadu nevyzerá, sociálne siete aktívne používa stále len menšina slovenskej populácie. Kampaň v sociálnych médiách voľby nevyhráva, to je skrátka fakt. Stačí sa pozrieť na ostatný volebný výsledok a kampaň Smeru.
2) Je veľký rozdiel, či sociálne kampaňuje nový, alebo zavedený subjekt. Nový subjekt má oveľa väčší priestor pre agresívnu a konfrontačnú komunikáciu s veľkým potenciálom virality. Ak takúto stratégiu volí zavedený subjekt, zväčša sa otočí aj proti nemu a spôsobí collateral damage (čo sa stalo aj v týchto voľbách)
3) Aj keď sa to vďaka intenzite hovnobitia nezdá, táto volebná kampaň bola extrémne krátka (+/– 2 mesiace), takže na prípravu bulletproof stratégie nemala čas/možnosti/schopnosti žiadna strana. S témou mali strany problém všeobecne, nie len na sociálnych sieťach. Z kampaňovania na sociálnych sieťach tak vyťažili politici, ktorí sú aktívni aj mimo kampane, teda:
a) vedia sociálne siete používať a majú lojálne publikum ochotné ich obsah prijímať a šíriť
b) majú vlastnú konzistentnú agendu (napr. Ľ. Kaník – sociálne veci, druhý pilier, M. Beblavý – pomerne široký záber na reformné témy, Martin Poliačik, Ľ. Galko – tvrdá práca a boj proti sprisahaniam atď.)
4) Voľby nemali jasnú tému. Voliči žiadali nekonkrétne istoty, prípadne konkrétne pľuvance a tie stačí komunikovať tradičnými kanálmi. Pseudotémou boli zvieracie kauzy. Do tých sa aj v sociálnych sieťach obulo niekoľko strán (aj s poradcami), no efekt na ich volebný výsledok bol napriek vysokým nákladom takmer nulový (viď výsledok 99%, PaS).
5) Na dobrú sociálnu kampaň je potrebný dobrý produkt a samonosná téma. V týchto voľbách mali takmer všetci viac starostí s hasením požiarov a na proaktívnu komunikáciu nebol dostatok času. V porovnaní s mediálnym výtlakom káuz skrátka nemali veľkú šancu na masívnejší zásah, ako sa im podaril.
Na druhej strane ten zásah nebol napr. v porovnaní s rokom 2010 až taký malý. Komunikácia v sociálnych médiách bude každými voľbami intenzívnejšia, rafinovanejšia a invazívnejšia. Ak bude rásť publikum, budú rásť aj politici. Zatiaľ im bohato stačí sľubovať istoty, rozdávať banány a posielať sa na detektory lži v hlavnom spravodajstve najsledovanejších televízií a na titulkách (nielen!) bulvárnych plátkov.