O lídroch a ich guliach

Predstavte si, že v čase najväčšej slávy Apple vyjde Steve Jobs so svojou keynote o novom iPhone a povie: „Nie som si istý, že je to dobrá cesta, ale to čo robia ostatní je zlé. Toto sme tak nejak dali dokopy a pôjdeme medzi ľudí, či sa im to náhodou nebude páčiť a keď medzi nich budeme chodiť dosť dlho, určite sa im to páčiť začne“.

Termín „líder pravice“ už získal komický rozmer. Od ostatnej volebnej noci sa vedie ľúty boj o to, kto ním bol, je, prípadne bude. Príčin, prečo verejnosť vníma pravičiarov ako rozhádanú partičku sopliakov je naozaj veľa. Venuje sa im veľa komentátorov i blogerov a odborné príčiny sú pomenované už takmer dokonale.

Je ešte jeden sedliacky dôvod. Oni nemajú gule. Úspešní politici žiaria sebavedomím, všetko, čo robia, dáva zmysel, vedia to predať, robia to otvorene, nehanbia sa za to postaviť. Pretože sú lídri. Netrasú sa ako drahí psi. Ani o peniaze, ani o percentá. Alebo to na nich aspoň nie je vidieť.

Líderstvo je okrem mnohého iného aj schopnosť prevziať zodpovednosť. Stáť si za svojim a nehanbiť sa za to, že sa správam ako líder. Líderstvo nie je o ramenatých rečiach, kedy „je víťazstvo isté a všetko ostatné sú detaily“. To je prejav strachu, nie líderstva.

Väčšina politikov novej i starej pravice sa tvári, že sú oslovovaní, nikto nikoho neoslovuje. Pretože to predsa nepotrebuje. Všetci chodia za ním, on nemusí za nikým. A preto nikto z nich nie je líder. Pretože líder nemá problém povedať: „bol som za tým a tým, lebo potrebujem to a to“. To totiž líder robí. Dáva ponuky, ktoré sa neodmietajú a stojí si za nimi. Trtošenie a pregrciavanie sa poza bučky je doménou priposratých intrigánov, nie lídrov.

Kľúčová otázka je, prečo sú všetci takí priposratí. Ramenatí do vnútra svojich strán, prípadne na blogoch a dôležitých internetových diskusiách.. Keď ide o akciu, tak vlastne len tak skúšajú, čo z toho bude. A legitímni sú asi ako Svätopluk na hrade. Akurát bez koňa a bez gulí.