O modrých Smeroch a iných legendách

V slovenskom politickom rybníku sa niečo deje. Preferencie stabilného lídra klesajú, preferencie opozície nesmelo rastú. A ako to už býva, analytici trepú dve na tri.

Napriek pomerne konštantnej historickej skúsenosti, pomaly, ale isto nastáva nejaká neformálna zhoda na tom, že pravica potrebuje silného lídra a modrý Smer.

Skúsim drobný exkurz do histórie. Pravica (2002), alebo stredopravica (2010), alebo demokratická opozícia (1998), dokázala ľavicu poraziť presne trikrát.

Prvýkrát v roku 1998, keď len rok predtým vznikla koalícia „trpasličích“ strán s menom SDK. Ak nerátame jeden exces, preferencie najväčších z nich, KDH a DÚ, voľne plávali medzi 7 a 12% a nikto si nedokázal predstaviť, že by HZDS s historickými preferenciami dokázalo niečo zastaviť. Formálne združenie - volebná koalícia, sa kvôli zmenenému volebnému zákonu premenilo na volebnú stranu. Lídrov mala formálne päť – za každú stranu koalície jedného. Vo voľbách získala 26,33% a vďaka koalícii s SDĽ, SOP a SMK vytvorila historicky prvý zlepenec pod vedením hovorcu SDK Mikuláša Dzurindu

Druhé víťazstvo prišlo pomerne prekvapivo už v roku 2002. Vtedy sa časť členov SDK vrátilo do materských strán a jadro vládneho tímu založilo v roku 2001 SDKÚ. Koaličná vláda bola možná napriek vzniku Smeru, ktorý odstavil  bývalú koaličnú SDĽ a získal síce o 100 000 hlasov menej, no porovnateľné percentá. Karty však zamiešala KSS so záporným koaličným potenciálom. Vďaka tomu, SDKÚ s 15%, mohla vytvoriť koalíciu s obrodeným KDH (8%),  nadpriemerným SMK (11%) a ANO (8%), ktoré vystriedalo SOP. Vznikol tak druhý, trochu menší zlepenec, vedený stranou s 15% podporou a Mikulášom Dzurindom na čele. Mikuláš Dzurinda vládu udržal takmer do konca, hoci posledné 4 mesiace už bez KDH v menšinovom kabinete.

A napokon, v roku 2010, vznikla tretia pravicová vláda. Tvorilo ju opäť SDKÚ s 15,4%, nová SaS s 12%, KDH tradične s 8,5% a bývalá časť SMK pod menom Most-Híd s 8%. Teda tretí historický zlepenec pod vedením Ivety Radičovej, ktorá vládu neudržala a hlasovaním vlastných poslancov po 18 mesiacoch principiálne padla.

Paradoxne, jeden jedinýkrát mala nejaká pravicová strana (nie koalícia!) blízko k „modrému Smeru“. Vo voľbách v roku 2006 získala SDKÚ pod vedením vtedy už škandalizovaného dvojnásobného premiéra Dzurindu, historických 18,36% (počet voličov bol približne rovnaký, ako v roku 2002, bola však nižšia účasť). K takémuto číslu sa nikdy predtým a ani nikdy potom žiadna stredopravá strana ani len nepriblížila. Na vytvorenie vlády to však nestačilo.

Ak sa nič zásadného nestane, do ďalších parlamentných volieb nám zostávajú viac ako tri roky. A na mieste je otázka, či teraz naozaj potrebujeme modrý Smer a svalnatého lídra. Alebo je opäť raz prianie otcom myšlienky ostrieľaných punditov, ktorí vytrvale popierajú 20 ročnú historickú skúsenosť, že slovenský stredopravý volič nie je milovníkom monolitických strán a teší sa z nových príležitostí.

Voľby 2012 - prvý dojem

Voľby máme úspešne za sebou. Bolo to naozaj poučných niekoľko mesiacov.

Víťazi volieb sú celkom zrejmí, ale spravím si pár poznámok, nech nezabudnem.

  1. Róbert Fico a Smer. Je jasné, že tu nie je o čom. Čo je obdivuhodné, je mobilizačný potenciál, ktorý strana predviedla a finišovala skutočne drvivo.
  2. Igor Matovič a jeho nepredvídateľní ľudia. V každých voľbách je priestor pre trucstranu. V týchto voľbách ich bolo neúrekom, ale Matovič ich všetky poslal na smetisko a truchlasy si nechal pre seba. Niekde ho dokonca titulovali ako lídra pravice. Som zvedavý, či si jeho deštrukčný potenciál odnesie Smer, alebo ten zbytok pravice, ktorý v parlamente zostal.

Loseri

  1. SNS je parlamentnou minulosťou a pokiaľ Matovič a Hlina pochopia, kde je ich miesto, je dosť možné, že nadlho
  2. Mikuláš Dzurinda a SDKÚ. Síce osobne netrpím takým kvantom antipatií, aké si Mikuláš Dzurinda užíva, ale výsledok SDKÚ je totálna tragédia. Vo svetle percentuálneho zisku môže byť SDKÚ vďačná mobilizačnej fázi kampane a rozhodnutiu Lucie Žitňanskej vyzvať Dzurindu na súboj o predsednícke miesto, pretože účasť nad očakávania by inak SDKÚ poslala mimo parlament. Otázka je, či odíde s tým mikroskopickým množstvom cti, ktoré mu zostalo, alebo SDKÚ definitívne pochová nejakou formou spolupráceso Smerom. Špeciálna kapitola je Ivan Mikloš, ktorý skrátka zmizol a jeho voliči tiež.
  3. SaS. SaS absolútne nezvládla kampaň. Nemala žiadnu tému, ktorou by dokázala prekryť povalenie vlády, ktoré jej voliči pripisujú minimálne rovnakým dielom, ako Dzurindovi a hlavne škandály okolo SaSanky. Keď strana nemá tému (hoci aj krívajúcu na obe nohy) dostáva sa pod tlak. Keď je pod tlakom, robí chyby. Ako môže jediná strana bez skutočného korupčného škandálu prísť o polovicu voličov je naozaj záhada a nemyslím si, že by s tým mali niečo spoločné len zlé médiá.

Ani ryba ani rak

KDH získalo svojich tradičných 8 celá čosi. Pár voličov vzhľadom na vyššiu účasť pribudlo, či to D. Lipšicovi stálo za to, je otázka. Reči o líderstve pravice z úst J. Figeľa sú celkom tragikomické aj s ohľadom na to, že KDH svoju percentuálnu pozíciu obhájilo najmä vďaka ľuďom, ktorým generálna línia strany nevyhovuje.

Most/Híd – najväčšia záhada. Gorila, v ktorej boli až po uši im neublížila a stratili hlavne vďaka kampani SMK na južnom Slovensku. V podstate sa tento výsledok dá považovať za úspech.

99% - do parlamentu sa síce nedostali, ich kobercové bombardovanie, v ktorom im výdatne pomáhal aj minister Lipšic však bolo účinné.

The Special One.

Martin Fronc. Pri historickom úspechu KDH v ostatných eurovoľbách, kde bol potupne prekrúžkovaný z pozície lídra kandidátky až na pozíciu náhradníka sa mu to stalo opäť. EDIT: nestalo. Zabudol som na to 3% pravidlo. Taras, vďaka za upozornenie.