O vztyčovaní pravice

Hnednutie slovenskej pravice nie je nový jav. Takmer všetky pravicové strany za posledný rok a pol pozíciu trvalého riešiteľa rómskej otázky aspoň vyskúšali, lebo na iných frontoch akosi nešla (a stále nejde) karta. Rozdielny je však ich prístup. SaS na to ide od lesa. Protirómske opatrenia sa snaží zaobaliť do pekných fráz o potrebe nastaviť pravidlá a bla bla a kdesi podprahovo sa spolieha na to, že tento message národne orientovaný volič, vedený nosovým barytónom Daniela Krajcera, dešifruje. Zatiaľ to však vyzerá, že to dešifrujú len ľudia z ľudskoprávnych mimovládok.

SDKÚ na to ide opačne. Ich návrh zákona o búraní čiernych stavieb spustil vlnu nevôle naprieč celým spektrom intelektuálnej elity (okrem Lukáša Krivošíka, ktorý je vždy naopak). Ten zákon síce nie je úplná sprostosť a je viac menej v jednej línii s politikami, ktoré presadzuje Ľudovít Kaník dlhodobo, ale reakcie boli priam brutálne, pretože forma absolútne zatienila obsah. 

Za Dzurindu bola táto agenda trpená, pokiaľ nepresiakla cez hranice dotknutých regiónov. Predsalen, nálady voličov priamo konfrontovaných s osadníkmi sú zásadne iné, ako nálady kaviarenskych intelektuálov. Nové vedenie SDKÚ sa k nej v duchu ľudovej, kresťanskej a národnej strany otvorene hlási. Dokonca aj za cenu, že inak nie-až-taký-strašný zákon potopí len preto, aby fotky lídrov v osade obleteli slovenský internet. Pretože problémy predsa treba riešiť priamo medzi ľudmi.

SDKÚ ide o veľa a vo svojom boji o záchranu stavila na nevyspytateľnú kartu. Doktrína o ľudovej strane znie teoreticky dobre. Rozšíriť voličské portfólio aj mimo kaviarne krajských miest, je lákavá predstava. Problém je, že to nemusí fungovať.

Fotka v osade splnila svoj účel a pripútala pozornosť. Dokonca až takú, že Martin M. Šimečka vyronil slzu za Mikulášom Dzurindom. Kaviarenskí voliči, ktorí SDKÚ napriek monštróznemu frflaniu dokázali voliť a udržať v parlamente aj po všetkých gorilách, hnedú agendu len tak prehryznúť nedokážu.

Osloviť nových voličov na protirómskej rétorike môže byť trochu komplikované. SDKÚ (ale aj SaS, či KDH) sa tak totiž dostáva na jedno bojové pole s majstrami jednoduchých riešení. Kým si oni odskáču mediálnu tortúru s „rasistickými“ zákonmi, Alojz Hlina s Igorom Matovičom sadnú do karavanu na Tour de Roma a zaplavia Slovensko dôkazmi o tom, ako to s riešeniami myslia vážne a problémom čelia každý deň, tvárou v tvár. Na tejto pôde proti nim nikto nemá šancu, pretože kým Pavol Frešo si musí svoje ľudové postoje vopred premyslieť (čo mu slúži ku cti!), Hlina využíva prúd vedomia. Vďaka tomu bude vždy o krok vpred.

Bývalým koaličným partnerom tak hrozí, že z dvíhania pravice dostanú pruh a aj tak to bude vyzerať, že si len tak do vetra pohajlovávajú. Svoje silné témy opustia a ovocie hnedého obrodenia budú zberať tí, ktorí ani nezasiali. A nepomôžu ani múry, ani hliadky na ochranu úrody.