Minule som písal, že je pekné, keď niekto problém trefne pomenuje, ale nerieši. Alebo rieši len tak, aby sa povedalo. Hlavne v novinách.
Niekedy je problém, keď subjekt zabudne, čo je jeho úloha. Cap je záhradníkom, štát venture kapitalistom, mafián sudcom, Čaplovič ministrom.
Úloha developera je developovať. Aby sa mu developovalo ľahšie, zriadi si tzv. CSR program, ktorý komunite kompenzuje jeho aktivity. To je úplne v poriadku a je to štandardný postup. Developer dodá kapacity, pár peňazí a komunita, alebo samospráva ich majú nejako využiť vo svoj prospech.
V J&T sa CSR v Bratislave venujú hojne. Založili okrášľovací spolok a aktuálne prispievajú napríklad na obnovu zastávok MHD. Tejto aktivite ťažko niečo vyčítať, pokiaľ akurát netrpíte akútnou developerofóbiou. Ak ňou trpíte, máte smolu. V zdravom a rastúcom meste developeri sú a budú, a keď nebudú, bude zle.
Developer nemusí mať vkus. Ani jeho CSR oddelenie. A za svoje peniaze môže robiť, čo uzná za vhodné, v medziach, ktoré mu stanovia úradníci. Ak naplní očakávania trhu, uspeje. Či je to 500 poschodová budova, alebo socha Márie Terézie z carrarského mramoru. Proti gustu…
Samospráva a úradníci sú pre zmenu na to, aby to udržali v akceptovateľných medziach, strážili „úrovňu“ a nezavadzali.
Obrázok primátora sprejujúceho na travertín v podchode nie je v súlade s vyššie popísaným. Okrem toho, že to svedčí o totálnej absencii Kinderstube, je to aj on-line priznanie neschopnosti zabezpečiť základnú prevádzku mesta. A to aj v prípade, že peniaze nie sú problém.
Keď sa SaS toť nedávno rozpadla, mnohí punditi im predpovedali rýchly koniec. Akokoľvek to nemalo žiadne rácio. Síce to so stranou vyzeralo zle-nedobre, no Ľubomír Galko zvestoval po odchode neprajníkov a kukučiek návrat k práci a vojnu proti Voldemortom.
A oni sa k práci naozaj vrátili. Hneď v prvých dňoch starej-dobrej SaS zaplavili vybrali.sme.sk blogy a texty verných členov. Zvyčajne na tradičnú a overenú tému: kto a ako chce SaS zničiť.
Richard Sulík začal pod zámienkou spolupráce osočovať všetkých naokolo, aj keď je pravda, že termín „presluhujúci politici“ už odložil do čoraz rozsiahlejšieho osobného archívu. Ľubomír Galko vstal z mŕtvych a vďaka megaškandálu vo vojenskej tajnej službe sa vrátil ako neohrozený bojovník proti korupcii, ktorého chce každý zničiť, odstrániť, potopiť, umlčať a odpratať. Kto by si dnes spomenul na nejaké nelegálne odposluchy? Všetko do seba zapadá.
Odborník a srdcom športovec Jozef Mihál začať opäť radiť občanom, ako legálne obabrať štát na daniach.
A v neposlednom rade, vrátil sa aj Martin Poliačik a konopné témy. Jeho vystúpenie síce bolo označené aj ako „Fail“, no nič lepšie spraviť nemohol. Zákonu o zmiernení trestov, či nebodaj nejakému budúcemu zákonu o dekriminalizácii síce nijako nepomohol (skôr naopak), ale pomohol sebe a svojmu imidžu nekonformného obrancu nevinných užívateľov ľahkých drog. Dekriminalizácia síce nehrozí, ale takto mu táto téma vydrží aj niekoľko desaťročí.
Všetko je teda v starých koľajách. SaS sa vrátila k svojim koreňom, voliči a ex-ex-voliči sa tešia. Netešia sa počtári koaličného potenciálu. Leštia optiky mikroskopov, aby nejaký našli. Je totiž úplne zrejmé, že síce žiadny nenájdu, no voličom SaS je to úplne jedno. Haulík nehaulík, LiDo neLiDo.
SaS vďaka týmto úspechom dostane krídla a možno príde aj ďalšie referendum o lacnejších rožkoch, či odvodová ležatá osmička.
Kritizovať je vraj najľahšie. Hoci si myslím, že aj kritizovanie vyžaduje určitý um, budem dnes konštruktívny. Pred časom som sa sťažoval, že naši lídri nemajú gule. Včerajší text o električke a dnešné hovadské víťazstvo magistrátu s garážami na Kollárovom námestí ma inšpirovali ku konštruktívnemu príspevku.
Politik, ktorý nie je za vodou a nerobí veci preto, že ho lídrovanie a politika bavia, to má zložité. Vždy musí myslieť na to, aby bol znovu zvolený a najjednoduchšia cesta k tomuto cieľu je byť neutrálny. Nepúšťať sa do veľkých dobrodružstiev, občas podhodiť niečo efektné a lacné a z problémov cúvať svetelnou rýchlosťou. Občas treba trochu pookiadzať predchodcu a v prípade, že nemá silnú konkurenciu, zvyčajne stačí, že skrátka je. Primátor Ftáčnik je presne v takejto pozícii a tak to v Bratislave aj vyzerá.
Niekto skrátka chce byť líder, inému stačí, že je údržbár. A je jedno či je to kvôli nízkym ambíciám, alebo z čírej neschopnosti.
Keby si veril, napríklad tak, ako si verí Mike Bloomberg, či Boris Johnson, pustil by sa aj do ťažších vecí. Totiž, lídrovstvo sa prejavuje aj tým, že politik dokáže presadiť nepopulárne veci. A ak je to fakt frajer, tak ho ľudia z vďačnosti aj tak zvolia znovu. Alebo, ak je údržbár, tak problémy síce trefne pomenúva, ale riešenia len predstiera. Lebo sa skrátka bojí o vlastnú riť. Najväčšie problémy sú aj podľa primátora dva. Rozpočet a doprava.
Keby chcel riešit nedostatočné financovanie mesta:
Keby chcel preferovať hromadnú a cyklodopravu:
Ak by intenzita dopravy klesla o 30%, náklady na prevádzku systému by boli 20% z výnosov a mýto by platilo len v pracovné dni, výnos by teoreticky mohol byť 200 tisíc eur denne, príjem z mýta by bol ~50 miliónov eur ročne. Spolu s tržbami za lístky by príjem prakticky prevýšil príspevok, ktorý mesto ročne na MHD dáva (v roku 2012 ~52 miliónov Eur). Systém je škálovateľný a samozrejme by mal zvýhodňovať rezidentov. Ale aj tí by platili dosť na to, aby to stálo za zamyslenie.
V prípade, že by mýto fungovalo aj na vstupoch na mestské radiály, ide samozrejme o vyššie príjmy, z ktorých možno financovať napríklad záchytné parkoviská a tak ďalej a ďalej a ešte ďalej.
Že by takéhoto primátora nikto nikdy viac nezvolil? V Londýne to vyšlo, v New Yorku starostovi prešli aj všakovaké iné veci. Lebo mali gule a vedeli to predať.
Ak sa vám text páčil, vďaka za podporu na vybrali.sme.sk.
Primátor Bratislavy je zásadný post. Človek má veľkú zodpovednosť a ešte väčšie možnosti. Keď má primátor zmysel pre marketing, môže mu otvoriť dvere vyššie, alebo ešte vyššie. A tak sa stáva, že schopný primátor na týždennej báze kŕmi médiá a voličov skvelými nápadmi za pár šupov, ktoré mu zvyšujú kredit. Vozí susedov, fandí Slovanu, kreslí bicykle po cestách, priživuje sa na kvetináčoch plných komunitných kalerábov medzi bytovkami. Job well done.
Občas príde šanca na čosi väčšie. Napríklad europeniaze na električku do Petržalky. Ťažko predať, že peniaze sú len na most, ktorý už sám o sebe nedopadol najlepšie a električka sa skončí hneď za ním. S trochou šťastia stavebný ruch započne niekedy pred koncom mandátu a nejaká koťuha by sa mohla spýtať, čo ďalej. Predsalen, električka, ktorá končí na rumovisku pri predajni práčiek, nedáva veľký zmysel, hoci zaplatená z európskych.
Primátor neodolá a podsunie fantastickú víziu dopravného systému, ktorý spasí celú Petržalku. Samozrejme, ako bývalému komunistovi mu nenapadne, že niekto by po 30 rokoch čakania mohol proti bulváru sovietskeho typu v strede Petržalky namietať. No, stalo sa. Podľa toho, čo sa mi podarilo zistiť, mala stredná petržalská radiála ústiť na štvor (4) prúdový Starý most. Metro totiž malo ísť popod Dunaj, nie po moste. Tomuto nasvedčuje aj štvor (4) prúdový nájazd s násypom na Starý most z Petržalskej strany, ktorý už stojí.
Bratislavčania sa vyvíjajú a neskončilo sa to len pri apriornom odmietnutí cesty, hoci mantra o nedostatku zelene tiež zaznela mnohokrát. Niektoré skupiny občanov posunuli do diskusie konštruktívne návrhy, ktoré naznačovali, že štvorprúdová autostráda je síce fasa, ale ak bude naprotiveň pôvodnému zámeru končiť v téčkovej križovatke na Bosákovej, nedáva veľký zmysel. Primátor im od samej vďačnosti vynadal a chvíľu bolo ticho. Veď to možno vyhnije. Nevyhnilo a treba si žehliť pokrivené ochlpenie. Primátor to rieši vždy rovnako – zaradením spiatočky. Pôvodný plán o fantastickej budúcnosti Petržalky nevyšiel, hoci nikdy nebol reálny, pretože na celý projekt skrátka nie sú peniaze. Priznám sa, aj ja, rovnako, ako zelení i cykloaktivisti som sa nechal hlúpo nachytať. Mohlo nám to všetkým byť jasné hneď.
A tak marketingový primátor prišiel s verejnou diskusiou o budúcnosti mesta. Tam sa vyslovil, že mesto je riedke (čo je pravda) a že potrebuje dopravu, ale viac hromadnú a cyklistickú. Toto vyjadrenie dokonale vystihuje obsiahlu koncepčnosť vedenia magistrátu. V stratégii mesta je zadefinované, že má rásť (čo je opäť pravda) tak to chcel primátor nedávno podporiť investičnou daňou, pretože podľa jeho logiky je investičná daň zjavne presne tou konkurenčnou výhodou, ktorá dostane Bratislavu na investičné výslnie v celom regióne. A podpora dopravy zrejme spočíva v tom, že umnou komunikáciou s občanmi pochová projekt, na ktorý sa čaká chabých 30 rokov. Dosiahnuť, aby ľudia protestovali proti novému mostu a novej električkovej trati v meste, kde je to potrebné ako soľ, to nie je nadregionálny, ale svetový unikát.
Vo finále sa nestane vôbec nič. Veľké projekty v Petržalke sa budú postupne stavať, budeme sa modliť za novú eurotranžu na ďalších 250 metrov električky niekedy okolo roku 2020, ľudia budú mať ďalej pocit, že je málo zelene a počet cyklistov v letnej špičke počas pekného dňa stúpne možno aj o ďalších 50%. To ich bude už 2800. Budúcnosť je teda ružová.
V predposlednom Respekte bol rozhovor s novinárom z Die Zeit Berndom Ulrichom o Angele Merkel. Jedna z vecí, ktorú jej vyčítal, bol nedostatok diskurzu o veľkých ideách. V tom istom čísle bol článok o tom, že veľké a nové idey chýbajú aj v nových sci-fi filmoch.
Čítam knihu Partnerstvo – Príbeh o Goldman Sachs. Vraj je to kniha plná inšpirácie a inovatívnych nápadov, ktoré táto firma priniesla. Zatiaľ som sa prehrýzol niekam do osemdesiatych rokov, a je to príbeh o tom, ako predávali ľuďom hovná a vždy sa z toho nejako vykrútili a na vlastných prúseroch zarobili. To je naozaj inšpirujúce. A potom čítam o tom, ako nejakí nakoksovaní manažýři predávajú babkám hrnce. Biznis je biznis.
Nakoniec, otec a syn Salmanovovci, ktorí aktuálne sedia vo väzbe za daňový podvod, podchvíľou si na ulici zastrieľajú a údajní svedkovia v ich kauzách miznú a zomierajú, dostanú vďaka nezištnému dovolaniu Dobroslava Trnku a verdiktu Ústavného súdu odškodné v desiatkach miliónov Eur za to, že im štát zhabal alkohol s falošnými kolkami. Ale našťastie, nezamestnaní budú môcť od mája na dohodu zarobiť o 2 eurá viac. Gašparovič robí hrúbkyu a Fico Kaníkovi zbúral máj.
Predstavte si, že v čase najväčšej slávy Apple vyjde Steve Jobs so svojou keynote o novom iPhone a povie: „Nie som si istý, že je to dobrá cesta, ale to čo robia ostatní je zlé. Toto sme tak nejak dali dokopy a pôjdeme medzi ľudí, či sa im to náhodou nebude páčiť a keď medzi nich budeme chodiť dosť dlho, určite sa im to páčiť začne“.
Termín „líder pravice“ už získal komický rozmer. Od ostatnej volebnej noci sa vedie ľúty boj o to, kto ním bol, je, prípadne bude. Príčin, prečo verejnosť vníma pravičiarov ako rozhádanú partičku sopliakov je naozaj veľa. Venuje sa im veľa komentátorov i blogerov a odborné príčiny sú pomenované už takmer dokonale.
Je ešte jeden sedliacky dôvod. Oni nemajú gule. Úspešní politici žiaria sebavedomím, všetko, čo robia, dáva zmysel, vedia to predať, robia to otvorene, nehanbia sa za to postaviť. Pretože sú lídri. Netrasú sa ako drahí psi. Ani o peniaze, ani o percentá. Alebo to na nich aspoň nie je vidieť.
Líderstvo je okrem mnohého iného aj schopnosť prevziať zodpovednosť. Stáť si za svojim a nehanbiť sa za to, že sa správam ako líder. Líderstvo nie je o ramenatých rečiach, kedy „je víťazstvo isté a všetko ostatné sú detaily“. To je prejav strachu, nie líderstva.
Väčšina politikov novej i starej pravice sa tvári, že sú oslovovaní, nikto nikoho neoslovuje. Pretože to predsa nepotrebuje. Všetci chodia za ním, on nemusí za nikým. A preto nikto z nich nie je líder. Pretože líder nemá problém povedať: „bol som za tým a tým, lebo potrebujem to a to“. To totiž líder robí. Dáva ponuky, ktoré sa neodmietajú a stojí si za nimi. Trtošenie a pregrciavanie sa poza bučky je doménou priposratých intrigánov, nie lídrov.
Kľúčová otázka je, prečo sú všetci takí priposratí. Ramenatí do vnútra svojich strán, prípadne na blogoch a dôležitých internetových diskusiách.. Keď ide o akciu, tak vlastne len tak skúšajú, čo z toho bude. A legitímni sú asi ako Svätopluk na hrade. Akurát bez koňa a bez gulí.
Aktuálne trenice v SaS sú a budú zdrojom mnohých ponaučení. Pre ľudí motajúcich sa okolo politiky je to v podstate free kurz reálnej politiky a politického marketingu. To, čo stvára potvrdené vedenie strany aj jej čoskoro odídení reprezentanti, sa totiž len tak nevidí. Zďaleka nie preto, že by v iných stranách neboli nezhody, rozpory, či rozkoly. Je to tak skrátka preto, že aj úplný blbec vie, že pranie prádla na verejnosti je veľmi neistý podnik a keď s tým začne, musí mať reálnu alternatívu. Inak zahynie v zabudnutí.
Okrem mhohého iného sa vďaka ignorovaniu „súkromia“ kanalizovali aj veci, ktoré by inak buď naveky zostali na úrovni dohadov, prípadne by sa o nich verejnosť nedozvedela nikdy. O tom, čo pánov Miškova, Kollára, či Sulíka čaká, sa mi dnes nechce. Istotne ich komentátori rozoberú na súčiastky a začne to už v nedeľu večer na známom blogu, ktorý vrtí psom a na tejto case study si určite zgustne. Je na čom.
Juraj Miškov v záchvate úprimnosti pre SME dnes povedal, že bol proti položeniu vlády a ospravedlnil sa voličom. Okrem toho, že táto skutočnosť nebola žiadnym veľkým tajomstvom ani predtým a Juraj Miškov si oficiálne otvára dvere do strán, ktoré premiér zvykne nazývať štandardnými, je to pekný pohľad do zákulisia.
V diskusiách sa okamžite strhla búrka o tom, ako si Juraj Miškov (a kolegovia) nestáli za názorom pri eurovale a ako ich to diskvalifikuje. Tento názor zdieľa veľa sklamaných voličov novej, lepšej politky, ktorú mala SaS reprezentovať. Zároveň to odkrýva absolútnu neživotaschopnosť takejto politiky a nešťastie voličov, ktorí veria, že to môže byť naopak.
Môžme začať princípmi straníckej politiky, ktorej je spoločné hlasovanie esenciou ich existencie (inak strany nemajú žiaden zmysel bez ohľadu na vedomie a svedomie jednotlivých poslancov). A stranícka politika je zas esenciou parlamentnej demokracie, pretože v prípade 150 Hlinov alebo Matovičov v parlamente by už nefungovalo vôbec nič. Ani kšefty, ale ani to málo, čo ešte v štáte funguje, pretože by dohoda na čomkoľvek bola skrátka nemožná, respektíve by trvala tak dlho, že by parlament jednoducho stratil zmysel. Juraj Miškov a jeho kolegovia tento postoj rešpektovali a to im, svedomie-nesvedomie, slúži ku cti. Bez ohľadu na to, čo si kto myslí o eurovale, alebo sliepko-vajčom (sic!) spore o zodpovednosti za padnutú vládu.
Obľúbený Sulíkov bonmot o mašinérii 83 Kolesíkov v Smere tak zrazu dostáva celkom iný rozmer.
Nepríjemné je len to, čo sa črtalo už pred kongresom SaS – Sulík je ich jedinou možnosťou a zároveň slepou uličkou. Partia okolo Juraja Miškova a Jozefa Kollára totiž sama o sebe nemá čo ponúknuť, hoci je to politicky racionálnejšia časť SaS. Pragmatických konzervatívnych liberálov a liberálnych konzervatívcov je aj bez nich dosť a kým nebudú mať spoločnú základňu, sami o sebe sú nadbytoční. Ak neurobí Sulík zásadnú chybu (alebo naňho kolegovci nevytiahnú nejaký naozaj veľký osobný hnoj), SaS odchod poslancov i členov v zdraví prežije, lebo to tak skrátka chodí. Značka je značka. Sulík a v ostatnom čase aj Galko s jeho kukučkami, Voldemortmi a prostými blondýnami, majú schopnosť priťahovať naozaj zanietených fanúšikov a stačí im, aby ich bolo o jedného viac ako 5%. Keby ich aj 95% zvyšnej populácie (vrátane ich čoskoro ex-kolegov) pokladalo rovno za nesvojprávnych, im môže byť srdečne jedno.
Peter Sagan štipol hostesku do zadku a mohli sme v plnej paráde vidieť kultúrne rozdiely medzi východnou a západnou Európou. V západnej Európe vznikol mediálny škandál, na Slovensku to bol málokto schopný vôbec pochopiť. Výsledok je skvelý, pretože je celkom možné, že po komentároch, aký bol napríklad v Guardiane, hostesky z pódií jedného dňa zmiznú.
Na ženy sa u nás pozerá inak. Prečo je to tak, je téma na závažnú sociologickú analýzu a pravdepodobne je ich už aj zopár napísaných. Ostatným príkladom je Monika Flašíková-Beňová a jej politická kariéra.
Pani Flašíková nemusí byť mnohým sympatická, lebo je to napríklad plytká telebrita, alebo má veľké oči, alebo žije s niekým, koho by možno v inom čase a priestore nevolali mediálnym mágom, či extravagantným podnikateľom, ale gangstrom. Okrem toho je však veľa ľudí, ktorým nič z uvedeného neprekáža, hoci o tom vedia.
A to je práve kameň úrazu. Seriózne, či mienkotvorné médiá naozaj málokedy riešia, s kým politik žije a aký to má vplyv na jeho prácu, rozhodnutia a kariéru. Pritom, život s feťáčkou, alkoholikom, deviantom, vedmou, postihnutým dieťaťom, či nebodaj osobou rovnakého pohlavia, môže mať na rozhodovanie politika ešte zásadnejší vplyv, ako Fedor Flašík na svoju manželku. Pri ženách, političkách, je ich partner takmer základný problém. Každý predsa musel vedieť, že Anna Malíková bola „stará dievka“ (nech to už v dnešnej dobe znamená čokoľvek), či kto aktuálne krotí premiérku. Tuší niekto, s kým žije Angela Merkel a aký je postoj jej partnera k riadeniu Spolkovej republiky Nemecko?
Po tom, čo pani Beňová ohlásila svoju kandidatúru do bratislavskej župy, tretina uvádzacieho rozhovoru v SME sa venovala jej manželovi, údajným „frajerom“ a jej osude v rukách mocných mužov. Zaklincoval to Shooty svojou mimoriadne korektnou karikatúrou, kde tento žurnalistický masterpiece podporil. Žena predsa nemôže mať vlastnú kariéru, aj keby ju aj rovno mala. O tom, čo chce na župe robiť zaznelo presne, hmm, 0 (slovom „nula“) slov.
Ak novinárov zaujíma Fedor Flašík, prečo sa nepýtajú jeho? Ich manželstvo nie je firma utajená v off-shore raji. Všetci vedia, že sú manželia. Náznaky typu nudge-nudge, wink-wink patria do blogov, nie do novín. Veď keď všetci vedia, ako to so Smerom v Bratislave je, je to ideálna šanca na fantastický investigatívny materiál. Insiderské narážky na úrovni slobodného vysielača sú tak trochu slaboduché. Na také sú dosť povolaní blázni, blogeri a plné krčmy analytikov.
Shootyho karikatúra vyzerá, ako keby sa pani Beňová na scéne zjavila včera, nie pred desiatimi rokmi. Má svoju kariéru, svoj život, svoje CV, ktoré je tiež pestré. Že žije s Fedorom Flašíkom je skrátka jej vec a posudzovať profesionálnu, a čo do počtu hlasov, aj úspešnú političku cez životného partnera, je podľa môjho, často nekorektného, názoru niečo veľmi blízke dnu. Bez NewYorkeru nebudeme NewYorkeri a keď nebudeme newyorkermi, nebudeme mať NewYorker. Ale je jasné, že na Slovensku boli najprv vajcia a až potom sliepky.
Výdumok o extrémizme (aktivistickom i developerskom), ktorý zachvátil Bratislavu, som chcel napísať už dlhšie. To som ešte netušil, že hlúposť, na rozdiel od Einsteinom spomínanej geniality, nemá hranice. V Petržalke sa rozbehla petícia proti výstavbe cesty popri koľajách novej električky. To je samozrejme v poriadku, občania majú právo vyjadriť nesúhlas s čím len chcú. Konkrétne tento príklad pekne ukazuje, kam sme sa za takmer 25 rokov dopracovali.
O alergii občanov na betón som písal minulý týždeň. Táto alergia sa netýka len stavebných materiálov, ale výstavby ako takej. Špeciálne, keď sa deje na zelenej lúke, na mieste starých stavieb, alebo sa dostavujú stavby nové. Teda akejkoľvek výstavby. Tento fenomén je výsledkom živelnej výstavby ostatných dvoch dekád, kedy sa so správnymi známosťami dalo postaviť takmer čokoľvek a prakticky kdekoľvek.
Petržalská autostráda je trochu iný prípad. Cesta, ktorá má lemovať nosný dopravný systém (pôvodne metro, dnes električku), je na tom mieste naplánovaná od úplného počiatku sídliska, pred pár dňami oslávivšieho štyridsiate narodeniny. Zelený pás okolo Chorvátskeho ramena je výsledkom kolapsu socializmu. Nejaká zeleň tam samozrejme zostať mala aj pôvodne. Ten priestor je však primárne určený na chýbajúcu cestu a koľaje. Tridsať rokov sa tam nič nedialo, takže je logické, že príroda, hojne podporovaná tonami nutrične bohatých psích výkalov, sa chopila príležitosti a vznikol tam akýsi lesopark z ktorého ukrajujú len pôvodne neplánované hyper a supermarkety.
Základná otázka teda stojí, či Petržalčania vlastne majú záujem o nosný dopravný systém na sídlisku, alebo im nakoniec celkom dobre vyhovuje jazda autobusmi na štýl hadíka z Nokie 3310, ktorá sa každé ráno elegantne spomalí na niektorom z mostov. Keď totiž chcú električku, je pomerne dôležité, aby k nej viedla aj cesta, po ktorej sa tam dostanú autobusy zvážajúce ľudí z iných častí Petržalky.
Pre normálnu dopravu v rámci mestskej časti bude zrejme celkom prospešné, keď sa konečne dostavajú zúžené úseky existujúcich štvorprúdoviek bez šikán a lievikov (ako na Námestí hraničiarov alebo pri Technopole). Širšia cesta pravdepodobne poteší aj ľudí využívajúcich servisné stavebné komunikácie od Janíkovho dvora po Kutlíkovu, prípadne čudesnú „hradskú“ z Námestia Hraničiarov k TPD. V neposlednom rade sa možno potešia aj ľudia žijúci pri existujúcich démonických štvorprúdovkách, ktoré sa takto možno trochu odľahčia.
Vyboxovať si čo najviac zelene v okolí týchto stavieb je skvelý cieľ a držím palce. Ale rovnako dobre si viem predstaviť, ako sa priviažem ku koľajniciam na Floriánskom námestí, pretože by sa mi oveľa viac pozdávalo, keby namiesto cesty a koľajníc existoval medzi Kollárovym námestím a Komisárkami krásny lesopark. Autá a MHD cépéčkarov z Rače sú predsa fuj! Ale to by bol predsa hlúpy nimbyzmus a ja si uvedomujem, že žijem v meste, nie v lese.
A možno nosný dopravný systém v Petržalke naozaj netreba. Ušetrí to naozaj veľa peňazí, za ktoré možno nakúpiť trolejbusy hoci aj s desiatimi dverami.
Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk.
Ak mi chcete vynadať, skúste napríklad tu.
P.S.: Pri Chorvátskom ramene som vyrastal a mám to tam naozaj rád
Včerajšie kukučkové podobenstvo Ľubomíra Galka a mystická atmosféra Veľkej Noci ma silno inšpirovali. Ukázalo sa, že podobenstvá majú naozaj silu a jeho status sa dostal až do novín. Povedal som si, že aj ja by som mal napísať podobenstvo. Po dnešných novinkách z nášho mesta napíšem teda rovno dve.
Podobenstvo prvé - O ľuďoch, ktorí vraj nevedia počítať
Moja mama časť svojej profesionálnej dráhy venovala delikventom a recidivistom. Občas mi rozprávala veselé príhody z natáčania.
Medzi ľuďmi panuje názor, že delikventi - mladiství, či odrastení a špeciálne tí rómski, nevedia počítať, lebo sú nevzdelaní, prípadne rovno hlúpi. Mama, spolu s kolegami, urobila pokus. Najprv dali svojim klientom zrátať pomerne jednoduché matematické príklady – sčítanie, odčítanie, násobenie, deleniem nejaké zlomky. Klienti zlyhali a príklady nevedeli vyriešiť.
V druhej fáze za čísla doplnili symbol “Kčs”. A čuduj sa svete, delikventi, ktorí aj za socializmu žili v tvrdom trhovom prostredí, príklady rýchlo vyriešili.
O našich poslancoch, “veľkých”, i komunálnych, panuje presvedčenie, že nevedia nič poriadne robiť, problémy neriešia a skôr ich vytvárajú, nevedia sa dohodnúť a nie sú schopní konať. Nie len strategicky, ale ani takticky. To však platí len dovtedy, kým nejde o kšeft. Vtedy sú schopní nájsť také spôsoby, ako sa veci dajú, že by im aj môj obľúbený veľký kombinátor závidel.
Teoreticky teda už len stačí vymyslieť, ako im za úlohy pridať to “Kčs” – hneď bude aj parkovanie, aj záchytné parkoviská, aj integrovaná doprava a pri peknej zhode okolností bude možno aj metro až do Košíc.
Podobenstvo druhé - O trvanlivých hovnách
Kamarát mi rozprával historku, ako boli teraz koncom zimy na jednej horskej chate. Chatár sa sťažoval, že už ani hovná nie sú, čo bývali. Hoci turistov je rovnaké množstvo, predtým sa počas zimy stihol obsah latríny rozložiť a na jar bola dokonale pripravená na novú sezónu. Len sa prebrúsili triesky. V ostatných rokoch sa však hovná rozkladať nestíhajú. Teória môjho kamaráta, ktorý je zhodou okolností z potravinárskeho priemyslu, je, že hovná sa nerozkladajú kvôli brutálnemu množstvu konzervantov v jedle. Latrínu tak treba vyhnojiť.
Naši komunálni poslanci boli prasce vždy. Len predtým sa v štvorročných cykloch stíhali ich hovná porozkladať a ľudia hádzali do urien lístky s viac-menej tými istými menami. Dnes už existujú konzervanty, napríklad v podobe internetov, či facebookov, a hovná si žijú svojim vlastným životom. A hlavne žijú dlhšie. Blíži sa čas, kedy bude nutné všetky lokálne parlamenty vyhnojiť, a to sa našim komunálnym činovníkom zrejme nebude veľmi páčiť.
Môže sa ľahko stať, že ich v zastupiteľstvách nahradia tlupy nadšených nezávislých poslancov a z kšeftov nebude nič. Takýto stav, hoci to vyzerá na prvý pohľad dobre, spôsobí, že v zastupiteľstvách už nepadne dohoda o ničom podstatnom. Nikdy. Strannícky princíp má predsalen svoje výhody, hlavne keď ide o väčšie veci, ako napríklad parkovací systém. Naši poslanci to dopracovali do stavu, kedy už takmer nikto neverí v ich kompetentnosť. Strana-nestrana, klub-neklub, zavislý-nezávislý. Mesto nefunguje a aj keď aktuálny dojem očistíme o sezónne vplyvy (objektívne, po zime vyzerá každé mesto najhoršie), pocit márnosti je naozaj veľký. MHD sa zmenšuje, špiny je veľa, košov málo, diery na cestách sú premnožené, parkovanie nefunguje, integrovaná doprava tiež nie, Ďurkovského dlažba čaká na ďalšie kolo spasenia, nie z rozpočtu, lež od nejakých mystických partnerov a tak ešte dlho ďalej. Jeden by mal pocit, že poriadne nefunguje vlastne nič, za čo je samospráva zodpovedná. A pre našich komunálov sú zjavne stále najpodstatnejšie handle o tom, kto bude tejto mizérii šéfovať. To je aj bez zbytočného pátosu naozaj žalostná vizitka ich ambícií a schopností.
Ak sa vám text páčil, ďakujem za podporu na vybrali.sme.sk