Notepadam

Keď som tento týždeň písal o kanalizovaní frustrácie™ VW7 na Twittri, bolo mi jasné, že víťazom bude bulvár. Ale na jedného víťaza som zabudol. Je ním samozrejme Twitter. Dnes sa Vladkove posolstvo mestu a svetu objavilo v Novom Čase. Za pár hodín Vladkovi pribudlo 130 followers. Možno takéto zásadné udalosti pomôžu aj pomerne vyplznutej dynamike rastu počtu používateľov služby Twitter na Slovensku. Držím palce, lebo začínam mať silný pocit, že twitter > facebook.

™ patrí ofc Lacovi Borbélymu :)

Byť hviezdou, či celebritou nikdy nebolo jednoduché. Cintoríny sú plné mladých ľudí, ktorí svoj úspech nezvládli a ich život sa skončil skôr, ako poriadne začal. Potom sú tu takí, ktorí to nejako prežili a nadôvažok aj takí, ktorí sa pravidelne objavujú v rebríčkoch najvplyvnejších ľudí sveta.

Celebrity sa rodia rôznym spôsobom. V ostatnom čase sú regrutovaní predovšetkým zo showbusinessu a športu. Čo je vlastne to isté. Je tam ešte pár politikov, niekoľko oligarchov a zopár úspešných podnikateľov.

Vraví sa, že ak niekomu sudičky venujú výnimočný talent, či dar na jednu vec, zvyčajne musia niekde inde ubrať. Svet celebrít dáva tejto teórii často zapravdu. Nájdu sa výnimky, sú herci, ktorí sú pekní, vtipní a inteligentní, niektorí z nich vedia aj hrať. Aj medzi výnimočnými športovcami sú kádre, ktoré vedia na záludnú otázku aj o polnoci odpovedať tak, aby nevyzerali ako idioti. A tým nemyslím slávne „tak určitéé“, čo je len barlička a návestie, ktoré občas môže viesť aj k normálnej odpovedi.

Dnešné celebrity to majú ťažké. Zarábajú naozaj veľa. Keď má človek 19 rokov a jeho týždenný plat pohodlne stačí na najdupanejšie Ferrari, nie je úplne ľahké ustáť to. Okrem horentných honorárov sa zmenilo aj prostredie.

Pred 20 rokmi bola ich komunikácia jednostranná a pomerne jednoducho manažovateľná. Rozhovory pre TV a časopisy boli vždy vopred dohodnuté, témy starostlivo povyberané a rozhovory autorizované. Napriek tomu, už aj pred 20 rokmi existovali PR špecialisti, ktorí sa venovali celebritám, žehlili ich prešľapy a formovali ich mediálny obraz. Je samozrejme žiadúce, aby niekto, kto v zápase NBA dokáže nastrieľať 40 a viac bodov, vyzeral aj príčetne a pokiaľ možno motivujúco a dobročinne. Potom sa totiž podstatne ľahšie predávajú aj jeho tenisky, spodky a voňavka.

Všetko išlo, ako má, až kým neprišli internety. Tie, okrem famóznych možností na predávanie spodiek a tenisiek, priniesli aj mnoho nástrah, v podobe rýchlo sa šíriacich klebiet, prúserov a zaváhaní. Dnešné celebrity nie sú o nič sprostejšie, ako ich predchodcovia, sú len oveľa viac na očiach. Niektorí púšťajú vesmírne prdy aj na vlastné tričko, z čoho sú ich manažéri často šediví. Niektoré celebrity majú kontroverznosť ako svoj trade mark, zvyčajne preto, že nemajú nič iné. Kim Kardashian, či Paris Hilton sú naozaj úspešné príklady.

Špeciálna kategória sú športovci. Ich úloha je dávať góly, byť prví, skočiť najdalej. Nečudo, že majú inde isté rezervy. Michael Jordan bol dlho etalónom úspešného a bystrého športovca. Až kým si nezačal komunikáciu manažovať sám. Niektorí športovci sa zlepšujú vekom. Keď si spomeniete na Cristiana Ronalda pred piatimi rokmi, podmienený reflex spôsobí instantný facepalm. Dnes je z neho relatívne slušná a bystrá superstar. Lionel Messi pôsobí ako skromný chalan odvedľa, aj keď je fakt, že k dianiu vo svete sa vyjadruje len veľmi zriedka.

Celebrity, ktoré dokážu svoju genialitu spojiť s dobrým imidžom, dlhodobo víťazia. Je to návod pre tých, ktorí si uvedomujú, že aj kopať do lopty sa dá len do istého času. Taký David Beckham v tom má jasno.

Sú samozrejme extrémy, ktoré majú tupotu ako trademark. Mario Balotelli je absolútny fenomén. Lenže, nech urobí čokoľvek, je mu odpustené. Má 21 rokov, 3 tituly z Talianska, jeden z Anglicka a kopec ďalších, o niečo menej významných trofejí. Jedinou prekážkou absolútneho úspechu je jeho tupota.

A nakoniec je tu Vladko Weiss. Ani tituly, ani rozum.

Možno by pomohlo, keby časť zárobkov venoval namiesto do dvoch veľkých a jedného malého, ktoré spôsobili predchádzajúci tweet PR špecialistovi, prípadne odborníkovi na #AngerManagement. S tatkom by mohli dostať množstevnú zľavu. Kontakt rád poskytne @charliesheen . Keď ho pekne poprosia.

Minulú stredu som bol rozprávať na akcii StartUp Camp. Solídne som sa zapotil, ale vo finále to, myslím, dopadlo celkom dobre. Keď ma tam Rado Grežo zavolal, nebolo mi celkom jasné, čo tam budem robiť. Start-up Camp sa zaoberá technologickými start-upmi, čo som ja s našim projektom Tent-Inn naozaj nijako nespĺňal. Ukázalo sa, že toto kombo je nakoniec celkom zaujímavé.

Dosť dlho som rozmýšľal, čo môžem takýmto ľuďom povedať – väčšina z nich je kreatívna, pracuje na vlastných projektoch a o start-up biznise vedia minimálne o 637TB informácií viac, ako ja.

Jasné, naša story je zaujímavá a pre ľudí štartujúcich svoje biznisy môže byť aj v mnohom poučná. Tak som o nej porozprával.

Ale chcel som ešte jednu vec. Napriek tech/online/mobile/social/whatever orientácii, stále existuje kvantum priestoru na zlepšenia aj v kamennom svete. Myslím ten svet, kde všetci žijeme, pokiaľ práve nepozeráme do displeja na ľubovoľnom zariadení. Dôkazov je naokolo naozaj požehnane.

Asi to nie je také cool, promising a in, ako technologický start-up. Zároveň je to často komplikované, kvôli logistike, administratíve, či byrokracii. Na druhej strane, s takým kvantom odhodlania, pracovitosti a tvorivosti, akú títo ľudia skrátka musia mať, je pravdepodobnosť úspechu rádovo vyššia, ako v brutálne konkurenčnom tech prostredí.

O tom, prečo sa netreba vyhovárať, som už písal. Príkladov, čo všetko sa dá urobiť inak a lepšie je naozaj veľa, od kníhkupectva, cez kaviarne, krčmu, reštaurácie, mäsiarstvo, až po… …naozaj hocičo. Okrem toho, je ešte oveľa viac vecí, ktoré nefungujú vôbec, prípadne ich nikto ani nevymyslel. Netreba sa obmedzovať a žiť v zbytočných mantineloch. Môj kontakt so start-up komunitou bol objavný aj pre mňa a vďaka ostatným prednášajúcim som si potvrdil, že nad biznisom sa dá vždy rozmýšľať z viacerých perspektív. 

Note to myself: mám sa stále čo učiť. Zhodou okolností som pred pár dňami začal univerzálnou radou, ktorú dnes dal Michal Truban.

Klasická reklama má stále väčšie problémy, menší dosah a ťažko merateľnú ROI, ktorá sa začína pomaly blížiť k hodnotám podobným jej slovenskej menšinovej menovkyni. Na túto tému nedávno pekne napísal Rado Ondřejíček, čerstvo indoktrinovaný z Cannes Lions.

Ako si má teda človek predstaviť tú budúcnosť? Sociálne médiá, virálne kampane, guerilla, to všetko sme už počuli a pomaly nás to prestáva baviť. Koľko vtipných alebo absurdých videí sa dá natočiť, kým nebude už úplne každému jasné, že AJ TO je reklama?

McDonald’s to urobil lepšie. V Kanade spustili projekt, kde sa každý môže opýtať ľubovoľnú otázku o McDonald’s a oni mu odpovedia. Jeden by si myslel, že budú odpovedať len na otázky typu „Ako je možné, že je ten Big Mac taký úžasný?“, prípadne „Z ktorej biofarmy je mlieko použité v šejku?“, alebo „Tie hranolčeky sú také úžasné, že určite pochádzajú len z ručne triedených ekozemiakov, však?“. Keby bol McDonald’s slovenská firma, je dosť možné, že by táto geniálna koncepcia skončila presne takto - teda fatálnym neúspechom. A marketingový manažér by si mohol spokojne povedať, že tieto inovácie a výmysly nefungujú, budem ja radšej kupovať overené istotky z fixnými objemovými províziami.

McDonald’s je však pomerne inovatívna firma a spravili to inak. Okrem mnohých iných, čoskoro prišlo na otázku, prečo burgre na reklamných fotkách vyzerajú inak, ako tie, ktoré zákazník dostane. Je to otázka, ktorá trápi a zároveň baví značnú časť globálnej populácie od čias filmu Falling Down.

Problém vysvetlila živá manažérka z McDonald’s v krátkom videu. 

V tom videu je všetko presne tak, ako to má byť. Vysvetľuje, že na fotke sú tie isté suroviny a presne v tých istých množstvách, ako v naozajstnom burgri, ale keďže zákazník chce vedieť, čo v ňom je, tak tomu trošku pomôžu stylingom. Všetko, čo je v strede, je na fotke na kraji, aby to bolo vidieť a najctenejší zákazník nebol uvedený do omylu. Žemľa sa nezgrcne, lebo to nie je horúce. Záhada vysvetlená, body zarobené, pochybovači na chvíľu umlčaní, ľudský rozmer konglomerátu predstavený a okrem iného, sliny zbehnuté. Každý, kto si to video pozrel, predsa musí vidieť, že McDonald’s je z mäsa a kostí. (sic!)

Video má za pár dní len na Youtube vyše 4 milióny videní. Videní dobrovoľných, nie priposluchových v strede nekonečného reklamného bloku. Náklady sú v podstate nulové. Video sa šíri úplne samé, dokonca ho preberajú aj spravodajské portály, ktoré ukazujú čitateľom, ako to celé je. Čitatelia o tom rozprávajú svojim kamarátom. Pretože to každý musí vedieť a nie je to predsa reklama. Reklama je predsa repetitívna, otravná a hrajú v nej pesničky od Justina Timberlaka. I’m lovin‘ it.

P.S.: Čo by sa stalo, keby sa zistilo, že produkty na tabuliach v McDonald’s sú v skutočnosti 3D rendre a celá báchorka o fotení vznikla len preto, aby mohli povedať to, čo povedali? A čo na to Jan Tleskač? ;)

Od konca deväťdesiatych rokov bolo všeobecne zaužívané, že anonymita na internete dáva voľný priechod primitivizmu a emóciám, ktoré by si inak ľudia nechali pre seba. Podozrenie, že to tak nutne byť nemusí som pojal na uzavretom diskusnom serveri, kde sa v podstate všetci poznali osobne, ale keď prišlo na diskusiu pod nickmi, nepoznali brata.

Stále to mohlo byť spôsobené odcudzením, predsa, keď som „vy*ebaný nickname“, tak môžem. Väčšina slovenských používateľov internetu už určite niekedy zablúdila do diskusii na SME.sk. Hoci sa o ne stará niekoľko ľudí a veľa botov, algoritmov, filtrov a ktoviečoho ešte, tie diskusie sú strašný hnoj. Jeden by si myslel, že je to spôsobené anonymitou. Veď keď nikto netuší, kto som, tak sa môžem veselo vykáľať a vyobšívať hocikoho za všetky krivdy, ktoré na mne tento skrivodlivý svet napáchal.

Vynález Facebooku tieto teórie pochoval. Keď vznikol fanpage SME.sk na Facebooku, pár týždňov bolo všetko kúzelné. Anonymní flooderi floodovali diskusie na webe Sme a pod facebookovými linkami článkov sa dalo občas aj normálne baviť. Náhle, spoločne s masovým rozmachom facebooku sa to skončilo. Diskusie pod linkovanými článkami na facebooku Sme sú úplne rovnaký hnoj, ako tie na webe. Len s tým rozdielom, že nie sú anonymné. V reálnom svete fungujeme v pomerne úzkom okruhu ľudí. Jeho veľkosť je individuálna – od pár kamarátov, ktorí zdieľajú svoj introvertný svet až po tisíce spojení, ktorými disponujú verejne sa prezentujúci ľudia. Nech je ten okruh akokoľvek veľký, v kľúčových otázkach je stále pomerne homogénny. Samozrejme, že sú témy (náboženstvo, Grécko, očkovanie, homeopatia,…), kde sa aj najlepší kamaráti dokážu nepekne posekať, ale väčšinou je to nakoniec vysvetliteľné a pri troche empatie aj obojstranne pochopiteľné.

Vďaka internetu však dnes oveľa častejšie narazíte na ľudí, ktorí sú skrátka z inej planéty. Kým bol internet anonymný, mnohí z nás si to vysvetľovali práve tým. V každom z nás sa predsa skrýva horšie ja, len väčšina ľudí mu nenecháva priestor na prezentáciu. Prax ukazuje, že to tak nie je. Skátka, tí ľudia, z ktorých vám občas zastavuje mozog, sú reálni, živí, svojprávni a čo je podstatné, majú svoj okruh ľudí, ktorí ich názory zdieľajú a podporujú. A vás s vašimi názormi a postojmi pokladajú za rovnakého aliena, ako vy ich.

Keď si túto diverzitu uvedomíte, zrazu dávajú zmysel výsledky volieb, spotrebiteľské preferencie aj ratingy sledovanosti TV programov. Keď si ju uvedomiť nechcete, aj tak dobre, lebo svet okolo vás zostane rovnako pekný, ako bol doteraz a tí čudní ľudia z diskusii budú len okrajový rušivý element.

Veľa mojich rovesníkov občas pri konzumácii alkoholických nápojov vzdychá, prečo sa len nenarodili o 5-10 rokov skôr. V roku 1989 mohli mať 20 a zažiť to, čo sa tak skoro zrejme nebude opakovať. Takzvané neobmedzené možnosti. Dovolím si poznamenať, že táto túžba nemusí nutne smerovať ku kradnutiu a nepoctivej privatizácii. Deväťdesiate roky boli skrátka doba, kedy mal každý biznis šancu na úspech z jednoduchého dôvodu – nič tu nebolo.

Dobrá správa je, že zas tak veľa sa nezmenilo. Jasné, že dnes sa nedá založiť prvá pizzeria, obchod s nábytkom, či stavebná firma. Svet naokolo je však plný príkladov, že úspech nie je limitovaný len na skupinu ľudí, ktorí „vlastnia výrobné prostriedky“ (áno, aj takáto rétorika sa dnes dá počuť od mladých ľudí a áno, tiež sa tomu čudujem). Niekedy stačí jednoduchý nápad a vôľa dotiahnuť ho na začiatok. Ak chýba nápad, postačí aj tá vôľa. Firiem, ktoré neboli so svojim produktom či službou prvé, a napriek tomu sa dostali na vrchol, je tiež požehnane. Stačilo to skrátka urobiť poriadne.

Dôležité je o týchto ľuďoch a firmách hovoriť, aby neboli predmetom závisti, ale inšpirácie. Znie to síce čudne (a špeciálne ľuďom, ktorí žijú v podobnom prostredí, ako napríklad ja), ale väčšina ľudí na Slovensku netuší, že tu sú aj medzinárodne úspešné firmy a produkty, ktoré sa vypracovali bez všakovakých pofidérnych “skratiek”. 

Keď pred časom vyšiel rozhovor s developerom, ktorý cvernovku kúpil, nedal som mu povestný lajk, hoci to, čo hovoril, sa mi naozaj páčilo. V Bratislave sa na takéto názory čaká ako na spasenie a lepšia falošná nádej ako cynický úškľabok. Lajk som nedal preto, že ma v tom rozhovore zmiatol drobný rozpor. Najprv Jeremy Cristau zbúral kníhkupectvo Alexis, ktoré obletelo svet architektonických a design blogov a presunul ho do čuda v Mlynskej doline. V tom istom rozhovore sa rozrečnil o tom, ako treba zachovať to dobré a robiť veci s trvalou hodnotou a perspektívou pre ľudí, vrátane voľne prístupného múzea afrického umenia.

Zistil som, že asi netuším, čo sú tie hodnoty. Samotná budova, kde bolo Alexis, je vraj nehodnotná. Alexis hodnotné bolo, ale nemá 600 rokov a nie je v zozname pamiatok. Tak ho môžme zbúrať a presunúť do (hodnotného?) Cubiconu.

Včera sa búranie začalo a veľa ľudí sa nahnevalo. Ja som sa tiež nahneval a hoci „som to vravel“, šťastím ma to nijako nenapĺňa. Industriálnych budov s charakterom, ako má cvernovka je v Bratislave naozaj málo, pretože sa takmer všetky zbúrali. Aj v mestách, kde ich nie je až tak málo, sa snažia o ich zachovanie a využitie ich charakteru, svedectva doby. Mať byt či kanceláriu v prerobenej továrni zo století páry je celkom prestížna záležitosť. V Bratislave sa to asi nedá.

Projekt Cvernovka nakoniec možno dopadne relatívne dobre. Štvrť dostane nový, mestskejší charakter a možno tam naozaj budú nájomné byty za normálne ceny, internáty, domovy dôchodcov a 8 podlažné podzemné parkovisko. Len škoda, že to musí byť takto. Dobrá správa je, že búranie pamiatok nie je evidentne len slovenská špecialita a popol nemusíme sypať len na vlastné, slovenské kotrby. Developer je z Francúzska, kolísky kultúry a zdvihnutého malíčka. Rozdiel je v tom, že vo Francúzsku by po takejto akcii asi skončil. Tu len začne. Ale namiesto malíčka zdvihne prostredník. Lebo tu to tak funguje.

Pri politikovi väčšinou nie sú dôležité jeho skutočné vlastnosti, názory a schopnosti, ale to, aký dojem budí na voličov. Budenie dojmu však nie je pasívna aktivita – niečo robím a v lepšom prípade to aj dobre vyzerá. Práve naopak, je to činnosť maximálne aktívna. Musím predovšetkým vyzerať, že robím niečo dôležité, zaujímavé, prospešné a hlavne pre ľudí.

Nie je možné, aby sa politik stretával s takým množstvom ľudí, ktorý by reálne ovplyvnil jeho volebný výsledok. Okrem toho, aj politici sú ľudia z mäsa a kostí a väčšina z nich sa s inými ľuďmi stretáva nerada, lebo je to otravné. Preto politici robia všetko preto, aby boli v médiách, ktoré ich tváre a hlboké myšlienky prenesú k želaným prijímateľom. Keď ide karta a politik sedí vo vláde, otvára mosty, ihriská, rozpráva sa ľudmi všade, kde sú nejaké kamery. Poslúžia oslavy, pietne spomienky, ale aj katastrofy. Tam sa politik môže ukázať v plnej poľnej a s pohľadom síce sústrastným, no odhodlaným situáciu vyriešiť.

Politici, ktorí vo vláde nesedia to majú ťažšie. Pre médiá sú menej zaujímaví, takže na to, aby sa v nich objavili, musia urobiť niečo naozaj veľké. Alebo naopak, čosi veľmi prízemné. Napríklad zorganizovať demnoštráciu s jedným účastníkom.

Ambiciózným neborákom prišiel na pomoc internet a dojem naslúchania občanom sa dá vyvolať pomerne jednoducho – opakovaným lepením fotografií s dôsledne patetickými komentármi na Facebooku, či inej sociálnej sieti.

Aj v takejto situácii je však dôležitý talent. Namiesto nezmyselnej, ničnehovoriacej fotky “odniekiaľ” sa politik odfotí s nejakým nápadom a fotografiu doplní o komentár, ktorý zároveň so s udalosťou odkomunikuje aj niektorú z jeho tém.

Konkrétne, blbec odfotí auditórium v aule univerzity a napíše Ja na univerzite XY. Šikovný politik odfoti z kecpultu aj seba, zaberie auditórium, napíše So študentami riešime, prečo je dobrá/zlá rovná daň. Keď je extra šikovný, ihneď požiada študentov, aby sa na tej fotke aj otagovali. Oni to samozrejme väčšinou radi urobia a efekt je oproti idiotovi z prvého príkladu naozaj neporovnateľný.

Ak politik budí dojmom bezducho a bez nápadu, môže skončiť ako Kim Čong-Il na slávnom Looking at things blogu venovanom jeho pamiatke, či čomu. Inými slovami, ako idiot.