Notepadam

Minule som písal, že je pekné, keď niekto problém trefne pomenuje, ale nerieši. Alebo rieši len tak, aby sa povedalo. Hlavne v novinách.

Niekedy je problém, keď subjekt zabudne, čo je jeho úloha. Cap je záhradníkom, štát venture kapitalistom, mafián sudcom, Čaplovič ministrom.

Úloha developera je developovať. Aby sa mu developovalo ľahšie, zriadi si tzv. CSR program, ktorý komunite kompenzuje jeho aktivity. To je úplne v poriadku a je to štandardný postup. Developer dodá kapacity, pár peňazí a komunita, alebo samospráva ich majú nejako využiť vo svoj prospech.

V J&T sa CSR v Bratislave venujú hojne. Založili okrášľovací spolok a aktuálne prispievajú napríklad na obnovu zastávok MHD. Tejto aktivite ťažko niečo vyčítať, pokiaľ akurát netrpíte akútnou developerofóbiou. Ak ňou trpíte, máte smolu. V zdravom a rastúcom meste developeri sú a budú, a keď nebudú, bude zle.

Developer nemusí mať vkus. Ani jeho CSR oddelenie. A za svoje peniaze môže robiť, čo uzná za vhodné, v medziach, ktoré mu stanovia úradníci. Ak naplní očakávania trhu, uspeje. Či je to 500 poschodová budova, alebo socha Márie Terézie z carrarského mramoru. Proti gustu…

Samospráva a úradníci sú pre zmenu na to, aby to udržali v akceptovateľných medziach, strážili „úrovňu“ a nezavadzali.

Obrázok primátora sprejujúceho na travertín v podchode nie je v súlade s vyššie popísaným. Okrem toho, že to svedčí o totálnej absencii Kinderstube, je to aj on-line priznanie neschopnosti zabezpečiť základnú prevádzku mesta. A to aj v prípade, že peniaze nie sú problém. 

Keď sa SaS toť nedávno rozpadla, mnohí punditi im predpovedali rýchly koniec. Akokoľvek to nemalo žiadne rácio. Síce to so stranou vyzeralo zle-nedobre, no Ľubomír Galko zvestoval po odchode neprajníkov a kukučiek návrat k práci a vojnu proti Voldemortom.

A oni sa k práci naozaj vrátili. Hneď v prvých dňoch starej-dobrej SaS zaplavili vybrali.sme.sk blogy a texty verných členov. Zvyčajne na tradičnú a overenú tému: kto a ako chce SaS zničiť.

Richard Sulík začal pod zámienkou spolupráce osočovať všetkých naokolo, aj keď je pravda, že termín „presluhujúci politici“ už odložil do čoraz rozsiahlejšieho osobného archívu. Ľubomír Galko vstal z mŕtvych a vďaka megaškandálu vo vojenskej tajnej službe sa vrátil ako neohrozený bojovník proti korupcii, ktorého chce každý zničiť, odstrániť, potopiť, umlčať a odpratať. Kto by si dnes spomenul na nejaké nelegálne odposluchy? Všetko do seba zapadá.

Odborník a srdcom športovec Jozef Mihál začať opäť radiť občanom, ako legálne obabrať štát na daniach.

A v neposlednom rade, vrátil sa aj Martin Poliačik a konopné témy. Jeho vystúpenie síce bolo označené aj ako „Fail“, no nič lepšie spraviť nemohol. Zákonu o zmiernení trestov, či nebodaj nejakému budúcemu zákonu o dekriminalizácii síce nijako nepomohol (skôr naopak), ale pomohol sebe a svojmu imidžu nekonformného obrancu nevinných užívateľov ľahkých drog. Dekriminalizácia síce nehrozí, ale takto mu táto téma vydrží aj niekoľko desaťročí. 

Všetko je teda v starých koľajách. SaS sa vrátila k svojim koreňom, voliči a ex-ex-voliči sa tešia. Netešia sa počtári koaličného potenciálu. Leštia optiky mikroskopov, aby nejaký našli. Je totiž úplne zrejmé, že síce žiadny nenájdu, no voličom SaS je to úplne jedno. Haulík nehaulík, LiDo neLiDo.

SaS vďaka týmto úspechom dostane krídla a možno príde aj ďalšie referendum o lacnejších rožkoch, či odvodová ležatá osmička. 

Kritizovať je vraj najľahšie. Hoci si myslím, že aj kritizovanie vyžaduje určitý um, budem dnes konštruktívny. Pred časom som sa sťažoval, že naši lídri nemajú gule. Včerajší text o električke a dnešné hovadské víťazstvo magistrátu s garážami na Kollárovom námestí ma inšpirovali ku konštruktívnemu príspevku.

Politik, ktorý nie je za vodou a nerobí veci preto, že ho lídrovanie a politika bavia, to má zložité. Vždy musí myslieť na to, aby bol znovu zvolený a najjednoduchšia cesta k tomuto cieľu je byť neutrálny. Nepúšťať sa do veľkých dobrodružstiev, občas podhodiť niečo efektné a lacné a z problémov cúvať svetelnou rýchlosťou. Občas treba trochu pookiadzať predchodcu a v prípade, že nemá silnú konkurenciu, zvyčajne stačí, že skrátka je. Primátor Ftáčnik je presne v takejto pozícii a tak to v Bratislave aj vyzerá.

Niekto skrátka chce byť líder, inému stačí, že je údržbár. A je jedno či je to kvôli nízkym ambíciám, alebo z čírej neschopnosti.

Keby si veril, napríklad tak, ako si verí Mike Bloomberg, či Boris Johnson, pustil by sa aj do ťažších vecí. Totiž, lídrovstvo sa prejavuje aj tým, že politik dokáže presadiť nepopulárne veci. A ak je to fakt frajer, tak ho ľudia z vďačnosti aj tak zvolia znovu. Alebo, ak je údržbár, tak problémy síce trefne pomenúva, ale riešenia len predstiera. Lebo sa skrátka bojí o vlastnú riť. Najväčšie problémy sú aj podľa primátora dva. Rozpočet a doprava.

Keby chcel riešit nedostatočné financovanie mesta:

• tak by namiesto posilnenia vlastných kompetencií prišiel s návrhom zákona, ktorý z Bratislavy spraví samostatnú župu. Odpinkať to tým, že na to ústami Ľubomíra Andrassyho „nie je objednávka“, je čistá zbabelosť. Jeho kolegovia v parlamente majú väčšinu, tak kde je problém? Táto zmena by jednak ušetrila kopec peňazí na zbytočnú administratívu, ušetrilo by sa kopec času a už by sa nikto nemohol vyhovárať na to, komu idú príjmy z cestnej dane
• zvýšil by daň z nehnuteľností. To síce primátor spravil, ale ako správny posero ju zvýšil tak kozmeticky, že si to vlastne nikto nevšimol. Argument o to, že čím menej peňazí mesto, či štát spravuje, tým lepšie, je v prípade mesta neplatný. Obyvatelia mesta ťažia z jeho výhod, požadujú kvalitný servis a ten servis skrátka niečo stojí. Funkčné mesto ponúka príležitosti a za možnosť tieto príležitosti využívať sa platí.

Keby chcel preferovať hromadnú a cyklodopravu:

• tak sa pozrie niekam, kde systém ako-tak funguje. Niekde je hromadná doprava financovaná z miestnych daní, ktoré sú napríklad v Británii viac ako 10 násobne vyššie ako u nás. Niekde sa na dopravu prispieva z poplatkov na parkovanie a mýta. A niekde oboje. Takže, what would Jagger do?
• tak urobí všetko pre to, aby projekt električky dopadol dobre a v čo najkratšom čase. Aj za cenu kompromisov so zelenými, či inými aktivistami.
• a na záver, ak má Bratislava naozaj taký pretlak automobilovej dopravy, ako sa tvári, zavedie tzv. congestion tax, teda mýto na všetkých vstupoch do mesta, kde existuje funkčná alternatíva v podobe hromadnej dopravy. Napríklad na všetkých mostoch. Sexi appka o vození suseda je síce super, ale nikdy to nebude fungovať, keď sa to ľuďom skrátka neoplatí. Ak bude mýto drahšie, ako lístok na MHD, tak si veľa ľudí dobre rozmyslí, či bude chodiť po jednom, so susedom, alebo v MHD. Je to síce nepekné, ale tak sa to robí všade, kde to funguje a dá sa to aplikovať. Od Singapuru až po Albuquerque. Ak cez mosty prejde denne 400000 áut a za každý prejazd mesto zinkasuje 1Euro (čo je cena SMS lístka) je to pri rovnakej intenzite dopravy 400 tisíc eur denne. Intenzita dopravy však samozrejme klesne, pretože nie každému sa to bude chcieť platiť. A tak bud‘ zvezie suseda, alebo využije MHD (a zaplatí rovnaké Euro priamo Dopravnému podniku). Väčšina ľudí je k autu prirastená a ak jazdí len do a z práce, sú to 2 eurá denne. Za mesiac je to stále menej, ako utratí priemerný fajčiar za cigarety.

Ak by intenzita dopravy klesla o 30%, náklady na prevádzku systému by boli 20% z výnosov a mýto by platilo len v pracovné dni, výnos by teoreticky mohol byť 200 tisíc eur denne, príjem z mýta by bol ~50 miliónov eur ročne. Spolu s tržbami za lístky by príjem prakticky prevýšil príspevok, ktorý mesto ročne na MHD dáva (v roku 2012 ~52 miliónov Eur). Systém je škálovateľný a samozrejme by mal zvýhodňovať rezidentov. Ale aj tí by platili dosť na to, aby to stálo za zamyslenie.

V prípade, že by mýto fungovalo aj na vstupoch na mestské radiály, ide samozrejme o vyššie príjmy, z ktorých možno financovať napríklad záchytné parkoviská a tak ďalej a ďalej a ešte ďalej.

Že by takéhoto primátora nikto nikdy viac nezvolil? V Londýne to vyšlo, v New Yorku starostovi prešli aj všakovaké iné veci. Lebo mali gule a vedeli to predať. 

Ak sa vám text páčil, vďaka za podporu na vybrali.sme.sk.

Primátor Bratislavy je zásadný post. Človek má veľkú zodpovednosť a ešte väčšie možnosti. Keď má primátor zmysel pre marketing, môže mu otvoriť dvere vyššie, alebo ešte vyššie. A tak sa stáva, že schopný primátor na týždennej báze kŕmi médiá a voličov skvelými nápadmi za pár šupov, ktoré mu zvyšujú kredit. Vozí susedov, fandí Slovanu, kreslí bicykle po cestách, priživuje sa na kvetináčoch plných komunitných kalerábov medzi bytovkami. Job well done.

Občas príde šanca na čosi väčšie. Napríklad europeniaze na električku do Petržalky. Ťažko predať, že peniaze sú len na most, ktorý už sám o sebe nedopadol najlepšie a električka sa skončí hneď za ním. S trochou šťastia stavebný ruch započne niekedy pred koncom mandátu a nejaká koťuha by sa mohla spýtať, čo ďalej. Predsalen, električka, ktorá končí na rumovisku pri predajni práčiek, nedáva veľký zmysel, hoci zaplatená z európskych.

Primátor neodolá a podsunie fantastickú víziu dopravného systému, ktorý spasí celú Petržalku. Samozrejme, ako bývalému komunistovi mu nenapadne, že niekto by po 30 rokoch čakania mohol proti bulváru sovietskeho typu v strede Petržalky namietať. No, stalo sa. Podľa toho, čo sa mi podarilo zistiť, mala stredná petržalská radiála ústiť na štvor (4) prúdový Starý most. Metro totiž malo ísť popod Dunaj, nie po moste. Tomuto nasvedčuje aj štvor (4) prúdový nájazd s násypom na Starý most z Petržalskej strany, ktorý už stojí.

Bratislavčania sa vyvíjajú a neskončilo sa to len pri apriornom odmietnutí cesty, hoci mantra o nedostatku zelene tiež zaznela mnohokrát. Niektoré skupiny občanov posunuli do diskusie konštruktívne návrhy, ktoré naznačovali, že štvorprúdová autostráda je síce fasa, ale ak bude naprotiveň pôvodnému zámeru končiť v téčkovej križovatke na Bosákovej, nedáva veľký zmysel. Primátor im od samej vďačnosti vynadal a chvíľu bolo ticho. Veď to možno vyhnije. Nevyhnilo a treba si žehliť pokrivené ochlpenie. Primátor to rieši vždy rovnako – zaradením spiatočky. Pôvodný plán o fantastickej budúcnosti Petržalky nevyšiel, hoci nikdy nebol reálny, pretože na celý projekt skrátka nie sú peniaze. Priznám sa, aj ja, rovnako, ako zelení i cykloaktivisti som sa nechal hlúpo nachytať. Mohlo nám to všetkým byť jasné hneď.

A tak marketingový primátor prišiel s verejnou diskusiou o budúcnosti mesta. Tam sa vyslovil, že mesto je riedke (čo je pravda) a že potrebuje dopravu, ale viac hromadnú a cyklistickú. Toto vyjadrenie dokonale vystihuje obsiahlu koncepčnosť vedenia magistrátu. V stratégii mesta je zadefinované, že má rásť (čo je opäť pravda) tak to chcel primátor nedávno podporiť investičnou daňou, pretože podľa jeho logiky je investičná daň zjavne presne tou konkurenčnou výhodou, ktorá dostane Bratislavu na investičné výslnie v celom regióne. A podpora dopravy zrejme spočíva v tom, že umnou komunikáciou s občanmi pochová projekt, na ktorý sa čaká chabých 30 rokov. Dosiahnuť, aby ľudia protestovali proti novému mostu a novej električkovej trati v meste, kde je to potrebné ako soľ, to nie je nadregionálny, ale svetový unikát.

Vo finále sa nestane vôbec nič. Veľké projekty v Petržalke sa budú postupne stavať, budeme sa modliť za novú eurotranžu na ďalších 250 metrov električky niekedy okolo roku 2020, ľudia budú mať ďalej pocit, že je málo zelene a počet cyklistov v letnej špičke počas pekného dňa stúpne možno aj o ďalších 50%. To ich bude už 2800. Budúcnosť je teda ružová.

V predposlednom Respekte bol rozhovor s novinárom z Die Zeit Berndom Ulrichom o Angele Merkel. Jedna z vecí, ktorú jej vyčítal, bol nedostatok diskurzu o veľkých ideách. V tom istom čísle bol článok o tom, že veľké a nové idey chýbajú aj v nových sci-fi filmoch.

Čítam knihu Partnerstvo – Príbeh o Goldman Sachs. Vraj je to kniha plná inšpirácie a inovatívnych nápadov, ktoré táto firma priniesla. Zatiaľ som sa prehrýzol niekam do osemdesiatych rokov, a je to príbeh o tom, ako predávali ľuďom hovná a vždy sa z toho nejako vykrútili a na vlastných prúseroch zarobili. To je naozaj inšpirujúce. A potom čítam o tom, ako nejakí nakoksovaní manažýři predávajú babkám hrnce. Biznis je biznis.

Nakoniec, otec a syn Salmanovovci, ktorí aktuálne sedia vo väzbe za daňový podvod, podchvíľou si na ulici zastrieľajú a údajní svedkovia v ich kauzách miznú a zomierajú, dostanú vďaka nezištnému dovolaniu Dobroslava Trnku a verdiktu Ústavného súdu odškodné v desiatkach miliónov Eur za to, že im štát zhabal alkohol s falošnými kolkami. Ale našťastie, nezamestnaní budú môcť od mája na dohodu zarobiť o 2 eurá viac. Gašparovič robí hrúbkyu a Fico Kaníkovi zbúral máj. 

Predstavte si, že v čase najväčšej slávy Apple vyjde Steve Jobs so svojou keynote o novom iPhone a povie: „Nie som si istý, že je to dobrá cesta, ale to čo robia ostatní je zlé. Toto sme tak nejak dali dokopy a pôjdeme medzi ľudí, či sa im to náhodou nebude páčiť a keď medzi nich budeme chodiť dosť dlho, určite sa im to páčiť začne“.

Termín „líder pravice“ už získal komický rozmer. Od ostatnej volebnej noci sa vedie ľúty boj o to, kto ním bol, je, prípadne bude. Príčin, prečo verejnosť vníma pravičiarov ako rozhádanú partičku sopliakov je naozaj veľa. Venuje sa im veľa komentátorov i blogerov a odborné príčiny sú pomenované už takmer dokonale.

Je ešte jeden sedliacky dôvod. Oni nemajú gule. Úspešní politici žiaria sebavedomím, všetko, čo robia, dáva zmysel, vedia to predať, robia to otvorene, nehanbia sa za to postaviť. Pretože sú lídri. Netrasú sa ako drahí psi. Ani o peniaze, ani o percentá. Alebo to na nich aspoň nie je vidieť.

Líderstvo je okrem mnohého iného aj schopnosť prevziať zodpovednosť. Stáť si za svojim a nehanbiť sa za to, že sa správam ako líder. Líderstvo nie je o ramenatých rečiach, kedy „je víťazstvo isté a všetko ostatné sú detaily“. To je prejav strachu, nie líderstva.

Väčšina politikov novej i starej pravice sa tvári, že sú oslovovaní, nikto nikoho neoslovuje. Pretože to predsa nepotrebuje. Všetci chodia za ním, on nemusí za nikým. A preto nikto z nich nie je líder. Pretože líder nemá problém povedať: „bol som za tým a tým, lebo potrebujem to a to“. To totiž líder robí. Dáva ponuky, ktoré sa neodmietajú a stojí si za nimi. Trtošenie a pregrciavanie sa poza bučky je doménou priposratých intrigánov, nie lídrov.

Kľúčová otázka je, prečo sú všetci takí priposratí. Ramenatí do vnútra svojich strán, prípadne na blogoch a dôležitých internetových diskusiách.. Keď ide o akciu, tak vlastne len tak skúšajú, čo z toho bude. A legitímni sú asi ako Svätopluk na hrade. Akurát bez koňa a bez gulí.

Aktuálne trenice v SaS sú a budú zdrojom mnohých ponaučení. Pre ľudí motajúcich sa okolo politiky je to v podstate free kurz reálnej politiky a politického marketingu. To, čo stvára potvrdené vedenie strany aj jej čoskoro odídení reprezentanti, sa totiž len tak nevidí. Zďaleka nie preto, že by v iných stranách neboli nezhody, rozpory, či rozkoly. Je to tak skrátka preto, že aj úplný blbec vie, že pranie prádla na verejnosti je veľmi neistý podnik a keď s tým začne, musí mať reálnu alternatívu. Inak zahynie v zabudnutí.

Okrem mhohého iného sa vďaka ignorovaniu „súkromia“ kanalizovali aj veci, ktoré by inak buď naveky zostali na úrovni dohadov, prípadne by sa o nich verejnosť nedozvedela nikdy. O tom, čo pánov Miškova, Kollára, či Sulíka čaká, sa mi dnes nechce. Istotne ich komentátori rozoberú na súčiastky a začne to už v nedeľu večer na známom blogu, ktorý vrtí psom a na tejto case study si určite zgustne. Je na čom.

Juraj Miškov v záchvate úprimnosti pre SME dnes povedal, že bol proti položeniu vlády a ospravedlnil sa voličom. Okrem toho, že táto skutočnosť nebola žiadnym veľkým tajomstvom ani predtým a Juraj Miškov si oficiálne otvára dvere do strán, ktoré premiér zvykne nazývať štandardnými, je to pekný pohľad do zákulisia.

V diskusiách sa okamžite strhla búrka o tom, ako si Juraj Miškov (a kolegovia) nestáli za názorom pri eurovale a ako ich to diskvalifikuje. Tento názor zdieľa veľa sklamaných voličov novej, lepšej politky, ktorú mala SaS reprezentovať. Zároveň to odkrýva absolútnu neživotaschopnosť takejto politiky a nešťastie voličov, ktorí veria, že to môže byť naopak.

Môžme začať princípmi straníckej politiky, ktorej je spoločné hlasovanie esenciou ich existencie (inak strany nemajú žiaden zmysel bez ohľadu na vedomie a svedomie jednotlivých poslancov). A stranícka politika je zas esenciou parlamentnej demokracie, pretože v prípade 150 Hlinov alebo Matovičov v parlamente by už nefungovalo vôbec nič. Ani kšefty, ale ani to málo, čo ešte v štáte funguje, pretože by dohoda na čomkoľvek bola skrátka nemožná, respektíve by trvala tak dlho, že by parlament jednoducho stratil zmysel. Juraj Miškov a jeho kolegovia tento postoj rešpektovali a to im, svedomie-nesvedomie, slúži ku cti. Bez ohľadu na to, čo si kto myslí o eurovale, alebo sliepko-vajčom (sic!) spore o zodpovednosti za padnutú vládu.

Obľúbený Sulíkov bonmot o mašinérii 83 Kolesíkov v Smere tak zrazu dostáva celkom iný rozmer.

Nepríjemné je len to, čo sa črtalo už pred kongresom SaS – Sulík je ich jedinou možnosťou a zároveň slepou uličkou. Partia okolo Juraja Miškova a Jozefa Kollára totiž sama o sebe nemá čo ponúknuť, hoci je to politicky racionálnejšia časť SaS. Pragmatických konzervatívnych liberálov a liberálnych konzervatívcov je aj bez nich dosť a kým nebudú mať spoločnú základňu, sami o sebe sú nadbytoční. Ak neurobí Sulík zásadnú chybu (alebo naňho kolegovci nevytiahnú nejaký naozaj veľký osobný hnoj), SaS odchod poslancov i členov v zdraví prežije, lebo to tak skrátka chodí. Značka je značka. Sulík a v ostatnom čase aj Galko s jeho kukučkami, Voldemortmi a prostými blondýnami, majú schopnosť priťahovať naozaj zanietených fanúšikov a stačí im, aby ich bolo o jedného viac ako 5%. Keby ich aj 95% zvyšnej populácie (vrátane ich čoskoro ex-kolegov) pokladalo rovno za nesvojprávnych, im môže byť srdečne jedno.

Peter Sagan štipol hostesku do zadku a mohli sme v plnej paráde vidieť kultúrne rozdiely medzi východnou a západnou Európou. V západnej Európe vznikol mediálny škandál, na Slovensku to bol málokto schopný vôbec pochopiť. Výsledok je skvelý, pretože je celkom možné, že po komentároch, aký bol napríklad v Guardiane, hostesky z pódií jedného dňa zmiznú.

Na ženy sa u nás pozerá inak. Prečo je to tak, je téma na závažnú sociologickú analýzu a pravdepodobne je ich už aj zopár napísaných. Ostatným príkladom je Monika Flašíková-Beňová a jej politická kariéra.

Pani Flašíková nemusí byť mnohým sympatická, lebo je to napríklad plytká telebrita, alebo má veľké oči, alebo žije s niekým, koho by možno v inom čase a priestore nevolali mediálnym mágom, či extravagantným podnikateľom, ale gangstrom. Okrem toho je však veľa ľudí, ktorým nič z uvedeného neprekáža, hoci o tom vedia.

A to je práve kameň úrazu. Seriózne, či mienkotvorné médiá naozaj málokedy riešia, s kým politik žije a aký to má vplyv na jeho prácu, rozhodnutia a kariéru. Pritom, život s feťáčkou, alkoholikom, deviantom, vedmou, postihnutým dieťaťom, či nebodaj osobou rovnakého pohlavia, môže mať na rozhodovanie politika ešte zásadnejší vplyv, ako Fedor Flašík na svoju manželku. Pri ženách, političkách, je ich partner takmer základný problém. Každý predsa musel vedieť, že Anna Malíková bola „stará dievka“ (nech to už v dnešnej dobe znamená čokoľvek), či kto aktuálne krotí premiérku. Tuší niekto, s kým žije Angela Merkel a aký je postoj jej partnera k riadeniu Spolkovej republiky Nemecko?

Po tom, čo pani Beňová ohlásila svoju kandidatúru do bratislavskej župy, tretina uvádzacieho rozhovoru v SME sa venovala jej manželovi, údajným „frajerom“ a jej osude v rukách mocných mužov. Zaklincoval to Shooty svojou mimoriadne korektnou karikatúrou, kde tento žurnalistický masterpiece podporil. Žena predsa nemôže mať vlastnú kariéru, aj keby ju aj rovno mala. O tom, čo chce na župe robiť zaznelo presne, hmm, 0 (slovom „nula“) slov.

Ak novinárov zaujíma Fedor Flašík, prečo sa nepýtajú jeho? Ich manželstvo nie je firma utajená v off-shore raji. Všetci vedia, že sú manželia. Náznaky typu nudge-nudge, wink-wink patria do blogov, nie do novín. Veď keď všetci vedia, ako to so Smerom v Bratislave je, je to ideálna šanca na fantastický investigatívny materiál. Insiderské narážky na úrovni slobodného vysielača sú tak trochu slaboduché. Na také sú dosť povolaní blázni, blogeri a plné krčmy analytikov.

Shootyho karikatúra vyzerá, ako keby sa pani Beňová na scéne zjavila včera, nie pred desiatimi rokmi. Má svoju kariéru, svoj život, svoje CV, ktoré je tiež pestré. Že žije s Fedorom Flašíkom je skrátka jej vec a posudzovať profesionálnu, a čo do počtu hlasov, aj úspešnú političku cez životného partnera, je podľa môjho, často nekorektného, názoru niečo veľmi blízke dnu. Bez NewYorkeru nebudeme NewYorkeri a keď nebudeme newyorkermi, nebudeme mať NewYorker. Ale je jasné, že na Slovensku boli najprv vajcia a až potom sliepky.

Výdumok o extrémizme (aktivistickom i developerskom), ktorý zachvátil Bratislavu, som chcel napísať už dlhšie. To som ešte netušil, že hlúposť, na rozdiel od Einsteinom spomínanej geniality, nemá hranice. V Petržalke sa rozbehla petícia proti výstavbe cesty popri koľajách novej električky. To je samozrejme v poriadku, občania majú právo vyjadriť nesúhlas s čím len chcú. Konkrétne tento príklad pekne ukazuje, kam sme sa za takmer 25 rokov dopracovali.

O alergii občanov na betón som písal minulý týždeň. Táto alergia sa netýka len stavebných materiálov, ale výstavby ako takej. Špeciálne, keď sa deje na zelenej lúke, na mieste starých stavieb, alebo sa dostavujú stavby nové. Teda akejkoľvek výstavby. Tento fenomén je výsledkom živelnej výstavby ostatných dvoch dekád, kedy sa so správnymi známosťami dalo postaviť takmer čokoľvek a prakticky kdekoľvek.

Petržalská autostráda je trochu iný prípad. Cesta, ktorá má lemovať nosný dopravný systém (pôvodne metro, dnes električku), je na tom mieste naplánovaná od úplného počiatku sídliska, pred pár dňami oslávivšieho štyridsiate narodeniny. Zelený pás okolo Chorvátskeho ramena je výsledkom kolapsu socializmu. Nejaká zeleň tam samozrejme zostať mala aj pôvodne. Ten priestor je však primárne určený na chýbajúcu cestu a koľaje. Tridsať rokov sa tam nič nedialo, takže je logické, že príroda, hojne podporovaná tonami nutrične bohatých psích výkalov, sa chopila príležitosti a vznikol tam akýsi lesopark z ktorého ukrajujú len pôvodne neplánované hyper a supermarkety.

Základná otázka teda stojí, či Petržalčania vlastne majú záujem o nosný dopravný systém na sídlisku, alebo im nakoniec celkom dobre vyhovuje jazda autobusmi na štýl hadíka z Nokie 3310, ktorá sa každé ráno elegantne spomalí na niektorom z mostov. Keď totiž chcú električku, je pomerne dôležité, aby k nej viedla aj cesta, po ktorej sa tam dostanú autobusy zvážajúce ľudí z iných častí Petržalky.

Pre normálnu dopravu v rámci mestskej časti bude zrejme celkom prospešné, keď sa konečne dostavajú zúžené úseky existujúcich štvorprúdoviek bez šikán a lievikov (ako na Námestí hraničiarov alebo pri Technopole). Širšia cesta pravdepodobne poteší aj ľudí využívajúcich servisné stavebné komunikácie od Janíkovho dvora po Kutlíkovu, prípadne čudesnú „hradskú“ z Námestia Hraničiarov k TPD. V neposlednom rade sa možno potešia aj ľudia žijúci pri existujúcich démonických štvorprúdovkách, ktoré sa takto možno trochu odľahčia.

Vyboxovať si čo najviac zelene v okolí týchto stavieb je skvelý cieľ a držím palce. Ale rovnako dobre si viem predstaviť, ako sa priviažem ku koľajniciam na Floriánskom námestí, pretože by sa mi oveľa viac pozdávalo, keby namiesto cesty a koľajníc existoval medzi Kollárovym námestím a Komisárkami krásny lesopark. Autá a MHD cépéčkarov z Rače sú predsa fuj! Ale to by bol predsa hlúpy nimbyzmus a ja si uvedomujem, že žijem v meste, nie v lese.

A možno nosný dopravný systém v Petržalke naozaj netreba. Ušetrí to naozaj veľa peňazí, za ktoré možno nakúpiť trolejbusy hoci aj s desiatimi dverami.

Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk.

Ak mi chcete vynadať, skúste napríklad tu.

P.S.: Pri Chorvátskom ramene som vyrastal a mám to tam naozaj rád

Včerajšie kukučkové podobenstvo Ľubomíra Galka a mystická atmosféra Veľkej Noci ma silno inšpirovali. Ukázalo sa, že podobenstvá majú naozaj silu a jeho status sa dostal až do novín. Povedal som si, že aj ja by som mal napísať podobenstvo. Po dnešných novinkách z nášho mesta napíšem teda rovno dve.

Podobenstvo prvé - O ľuďoch, ktorí vraj nevedia počítať

Moja mama časť svojej profesionálnej dráhy venovala delikventom a recidivistom. Občas mi rozprávala veselé príhody z natáčania.

Medzi ľuďmi panuje názor, že delikventi - mladiství, či odrastení a špeciálne tí rómski, nevedia počítať, lebo sú nevzdelaní, prípadne rovno hlúpi. Mama, spolu s kolegami, urobila pokus. Najprv dali svojim klientom zrátať pomerne jednoduché matematické príklady – sčítanie, odčítanie, násobenie, deleniem nejaké zlomky. Klienti zlyhali a príklady nevedeli vyriešiť.

V druhej fáze za čísla doplnili symbol “Kčs”. A čuduj sa svete, delikventi, ktorí aj za socializmu žili v tvrdom trhovom prostredí, príklady rýchlo vyriešili.

O našich poslancoch, “veľkých”, i komunálnych, panuje presvedčenie, že nevedia nič poriadne robiť, problémy neriešia a skôr ich vytvárajú, nevedia sa dohodnúť a nie sú schopní konať. Nie len strategicky, ale ani takticky. To však platí len dovtedy, kým nejde o kšeft. Vtedy sú schopní nájsť také spôsoby, ako sa veci dajú, že by im aj môj obľúbený veľký kombinátor závidel.

Teoreticky teda už len stačí vymyslieť, ako im za úlohy pridať to “Kčs” – hneď bude aj parkovanie, aj záchytné parkoviská, aj integrovaná doprava a pri peknej zhode okolností bude možno aj metro až do Košíc.

Podobenstvo druhé - O trvanlivých hovnách

Kamarát mi rozprával historku, ako boli teraz koncom zimy na jednej horskej chate. Chatár sa sťažoval, že už ani hovná nie sú, čo bývali. Hoci turistov je rovnaké množstvo, predtým sa počas zimy stihol obsah latríny rozložiť a na jar bola dokonale pripravená na novú sezónu. Len sa prebrúsili triesky. V ostatných rokoch sa však hovná rozkladať nestíhajú. Teória môjho kamaráta, ktorý je zhodou okolností z potravinárskeho priemyslu, je, že hovná sa nerozkladajú kvôli brutálnemu množstvu konzervantov v jedle. Latrínu tak treba vyhnojiť.

Naši komunálni poslanci boli prasce vždy. Len predtým sa v štvorročných cykloch stíhali ich hovná porozkladať a ľudia hádzali do urien lístky s viac-menej tými istými menami. Dnes už existujú konzervanty, napríklad v podobe internetov, či facebookov, a hovná si žijú svojim vlastným životom. A hlavne žijú dlhšie. Blíži sa čas, kedy bude nutné všetky lokálne parlamenty vyhnojiť, a to sa našim komunálnym činovníkom zrejme nebude veľmi páčiť.

Môže sa ľahko stať, že ich v zastupiteľstvách nahradia tlupy nadšených nezávislých poslancov a z kšeftov nebude nič. Takýto stav, hoci to vyzerá na prvý pohľad dobre, spôsobí, že v zastupiteľstvách už nepadne dohoda o ničom podstatnom. Nikdy. Strannícky princíp má predsalen svoje výhody, hlavne keď ide o väčšie veci, ako napríklad parkovací systém. Naši poslanci to dopracovali do stavu, kedy už takmer nikto neverí v ich kompetentnosť. Strana-nestrana, klub-neklub, zavislý-nezávislý. Mesto nefunguje a aj keď aktuálny dojem očistíme o sezónne vplyvy (objektívne, po zime vyzerá každé mesto najhoršie), pocit márnosti je naozaj veľký. MHD sa zmenšuje, špiny je veľa, košov málo, diery na cestách sú premnožené, parkovanie nefunguje, integrovaná doprava tiež nie, Ďurkovského dlažba čaká na ďalšie kolo spasenia, nie z rozpočtu, lež od nejakých mystických partnerov a tak ešte dlho ďalej. Jeden by mal pocit, že poriadne nefunguje vlastne nič, za čo je samospráva zodpovedná. A pre našich komunálov sú zjavne stále najpodstatnejšie handle o tom, kto bude tejto mizérii šéfovať. To je aj bez zbytočného pátosu naozaj žalostná vizitka ich ambícií a schopností.

Ak sa vám text páčil, ďakujem za podporu na vybrali.sme.sk

Tento víkend sa mi vo facebookovom feede objavili dve fotky o architektúre. Najprv Tomáš Bella zavesil foto Národní knihovny a potom Bratislavský okrášľovací spolok novostavbu na Rajskej ulici v BA.

Už tá knižnica ma donútila k zamysleniu, prečo je to na Slovensku s architektúrou, v porovnaní so susedmi, také neuveriteľne biedne. Pseudoklasicisticko-moderná stavba na Rajskej je už len taká čerešnička na tortičke solventného podnikateľského baroka, tentokrát francúzskeho pôvodu.

Najstrašnejšie je podľa mňa to, že po rokoch lacných moderných stavieb bude dom na Rajskej pre mnoho občanov svetlom na konci tunela. Za ostatných 25 rokov totiž alergia na sklo, ako stavebný materiál, dosiahla nevídané rozmery. Ťažko už dnes niekomu vysvetliť, že sklené administratívne budovy môžu vyzerať aj dobre a sklo, ani betón, naozaj nemôžu za to, že slovenskí developeri sú zvyčajne lakomé hnidy, ktoré šetria na všetkom. A keďže nie je (nebola) konkurencia, pohodlne prenajali akúkoľvek opachu, kde bol výťah, klimatizácia a kozatá recepčná.

Nedokážem kvalifikovane posúdiť rozdiel medzi slovenskou a českou architektúrou v minulosti. Okrem toho, že v ČR sa toho dobrého postavilo viac, lebo je skrátka dvakrát väčšia. Jeden zo zásadných rozdielov je však v tom, že Česi si svoje architektonické dedičstvo vážia a stavajú na ňom. Pri spomienkach napríklad na prvú ČSR sa za Moravou rozplývajú v pátose a elity stavajú na noblese tejto epochy. Na Slovensku si skôr spomenieme na masívnu emigráciu, spôsobenú brutálnou chudobou.

Architekti sú v Česku súčasťou spoločenského diskurzu, dostávajú priestor v médiách, architektúra sa rozoberá v spoločenských týždenníkoch. Prináša to ovocie v podobe slušného počtu kvalitných realizácii verejných stavieb. Hoci, rovnako ako u nás, sa verejné stavby stávajú terčom kritiky, ale od nás spoza Moravy to skôr vyzerá tak, že si nevedia vážiť to, čo majú.

Architektúra je ako futbal. Málokto jej v skutočnosti rozumie, zároveň sa k nej vyjadruje každý, kto má oči. Ak dokážu mienkotvorné médiá udržiavať debatu v príčetnej podobe (hlavne ústami/perom architektov schopných ľudsky vysvetliť rozdiel medzi dobrou a menej dobrou architektúrou), čo-to sa nalepí aj na bežného smrteľníka. To potom dáva priestor aj odvážnejším realizáciám a mestám, či obciam ich charakter.

Architekti síce non-stop frflú, že ľudia sú nevkusné hovädá, ulietajúce si na šľahačkových homôľkach s plastovými oknami, ale nie je chyba tých hoviad, že sa k normálnym informáciám skrátka nemajú kde dostať. A keď už, tak po funuse, ako v prípade Starého Mosta v BA. Nie je chybou nevkusných hoviad, že na STV budete márne hľadať program, ako sú Vávrove/Lipusove Šumná města, ktoré divákom ukazujú skvosty nachádzajúce sa aj na málo pravdepodobných miestach a budujú tak povedomie a prepytujem, národnú hrdosť, aj v oblasti, akou je architektúra.

Takže, ofučaní architekti, hor sa do práce a medzi pospolitý ľud. Keď im to nevysvetlíte vy, nevysvetlí im to nikto a o pár storočí sa budú pieť piesne o dobe SadroKartónovej (SK), charakteristickej plastovými oknami, v ktorej žili neboráci spievajúci presné tvárnice.

PS: Tá Rajská mohla dopadnúť aj strašnejšie, Glória i Zámocká ulica sú mi svedkami, ale aj oveľa lepšie.

Starostka Starého Mesta Táňa Rosová si na Facebooku povzdychla, že s primátorom nie je rozumná reč o parkovacom systéme, o ktorom sa už dva roky hovorí, ale stále nefunguje a pravdepodobne ani tak skoro fungovať nebude. Tento povzdych ilustruje funkčnosť aktuálneho samosprávného členenia nášho mesta.

Vedeli ste, že o blaho bratislavčanov sa stará 342 poslancov? 266 poslancov plní svoje povinnosti v 17 mestských častiach, 45 na magistráte a 44 na župe (z toho 31 je z bratislavských obvodov, zvyšných trinásť je za Senec, Pezinok a Malacky).

Nie že občan, ale ani divá sviňa netuší, kto je tu za čo zodpovedný. Materské a základné školy sú zriadené mestskou časťou, stredné zvyčajne župou. Cesty má na starosti magistrát, cestná daň však ide župe, ktorá má v správe zväčša cesty mimo hlavného mesta. Logické. Ak chce človek vedieť, kto je zodpovedný za vysypaný kôš a rozbitú cestu, potrebuje katastrálnu mapu.

Na veľkých celomestských projektoch sa skrátka nie je možné dohodnúť. Pri integrovanej doprave do hry vstupuje ešte aj štát cez ŽSR. Pri parkovaní má jeden názor mesto, ďalších 17 názorov majú mestské časti.

Naozaj musí mať mesto s necelým polmiliónom prihlásených obyvateľov 17 mestských častí, centrálny magistrát a ešte aj župu? Naozaj musí mať napríklad Čunovo s 1000 obyvateľmi vlastný parlament? Nestačilo by napríklad 50 profesionálnych poslancov na to, aby obslúžili potreby celého mesta a ostatné veci by riešili pre zmenu profesionální úradníci?

Aby nedošlo k omylu, môj point nie je v tom, že „platíme 342 darmožráčov“, pretože mestskí poslanci majú zvyčajne aj tak mizerné platy. Rovnaká suma môže byť pokojne vynaložená na 50 mestských poslancov so silným mandátom, zodpovednosťou a plným úväzkom, ktorý nespočíva len v predaji a prenájme obecného majetku. Pri nákladoch sa skôr možno zamyslieť nad tým, či naozaj každá mestská časť potrebuje svoje vlastné noviny a takmer každá druhá aj vlastnú TV, kde ukazuje genialitu svojho šéfa.

Pre porovnanie, New York má 51 volených poslancov a každý sa zodpovedá približne 140 tisíc voličom. V Bratislave je to okolo 1300, takže máme na jedného obyvateľa len stokrát viac poslancov ako to bezvýznamné americké mesto. Sme skrátka ako v BA-Vlnke.

Dnes vyšiel na Sme.sk článok, ktorý denník na Facebooku uviedol s komentárom „Noc dlhých nožov?“.

Článok pojednáva o tom, že Viliam Novotný z SDKÚ-DS a Ján Hudacký z KDH sú nespokojní s nespokojnými kolegami a ex-kolegami.

Viliam Novotný sa na TA3 vyjadril, že v prípade Lucie Žitňanskej a Miroslava Beblavého ide o „nespokojencov a karieristov“.

Je výborné, že nastala diskusia. V čase, kedy podľa výpočtu Trolejbusom, je počet dnešných sympatizantov stredopravice (vyrátaných z % respondentov v aktuálnych prieskumoch volebných preferencii) o 50% vyšší, než počet voličov v roku 2012, sú takéto vyjadrenia požehnaním.

TA3 je médium, ktoré politici využívajú na vypúšťanie balónov a testovanie názorov. TA3 síce nepozerá takmer nikto, diskusie však musia pozerať novinári, napríklad tí zo Sme. A potom o balónoch napíšu. Teóriu o karieristoch tam samozrejme neprezentoval žiadny predseda, ale užitočný idiot. A teraz sa uvidí.

Pravicové strany nie sú personálne v jednoduchej situácii. Mediálne výrazné a na pohľad príčetnejšie osobnosti šúchajú nohami na rôznych platformách a elitné vnútrostrannícke mozgové trusty to dráždi.

Každopádne, stav, kedy sa takto o (ex-kolegoch) vyjadrujú ľudia, ako Ján Hudacký, ktorého mimo Prešova s ťažkosťami spozná aj jeho vlastný predseda, nieto voliči, prípadne Viliam Novotný, ktorý síce sedí v parlamente 11(!!!) rokov, ale v slepom teste by mu náhodný okoloidúci na vizitku napísal maximálne „Penta“, ak vôbec niečo, je trochu bizarná.

Schválne, skúste sa pozrieť na zoznam neodídených a neskompromitovaných opozičných poslancov a vyskladať tieňový kabinet. Koho by ste posadili napríklad do kresla ministra financii, aby bola opozícia kompetentnou alternatívou Smeru?

Keď na niečo prídete, bude aj jasnejšie, kto a kam si v skutočnosti zaslúži pichnúť ten dlhý nôž.

V zaostalejších krajinách a regiónoch sa občas stáva, že mesto ovládne mafia. Vplyv si udržiava prevádzkou niektorej časti komunálneho servisu, alebo jeho odborov. Keď sa vedenie mesta nespráva podľa predstáv kápov, stane sa, že komunálny servis zlyhá. Najznámejším príkladom sú hory odpadkov v Neapole, alebo Calabrii.

Bratislava podľa Eurostatu zaostalejšia nie je. Je dokonca jedným z najbohatších (podľa parity kúpnej sily) regiónov v EÚ. Doteraz to vyzeralo tak, že všetko viac-menej funguje. Žiadne odpadky v uliciach. Ťažko povedať, či vďaka geniálnemu manažmentu samosprávy, alebo skrátka preto, že konšeli išli kápom po ruke a tí nemali žiadny dôvod na cerenie zubov.

Až kým sa nešli nakupovať trolejbusy a električky za presmerované peniaze z eurofondov. Že išlo o čachre-machre už dnes nemá pochybnosť takmer nikto. To nebránilo primátorovi zvolať tlačovku o úspechoch boja proti korupcii v komunále.

Trolejbusy nepochybne treba. Kápom sa zrejme nepáči, že do toho niekto vŕta. Tak ceria zuby cez Dopravný podnik, ktorý náhle odstavil časť trolejbusov kvôli zlému technickému stavu a obmedzil tak premávku na najfrekventovanejších trasách. Prefíkané. Občania dostali jasnú správu, že lepšie drahé trolejbusy, ako žiadne. Zároveň dostali správu o tom, kto koho drží na magistráte za gule.

Keď sa náhle zistilo, že DPB má k dispozícii autobusy, ktoré môžu trolejbusy dočasne nahradiť, kríza je opäť nachvíľu zažehnaná, ale viete, aj tie autobusy sa môžu na tých rozbitých cestách, mimochodom tiež v správe magistrátu, rozsypať.

Primátor Ftáčnik nikdy nemal veľké ciele. Okrem minutia peňazí na dopravné projekty, je jeho program údržbársky, bez zásadnejších ambícii. To nie je až také zlé, pretože nedávna minulosť vraví, že to môže byť aj oveľa horšie. Nepríjemné je, že okrem jeho celkom slušne zvládnutých marketingových aktivít (“Zvez suseda”, či jednofarebné taxíky), sa mu v ostatnom, špeciálne v tej doprave, veľmi nedarí. Systém parkovania je odložený na neurčito, nový Starý most ľudia nenávidia už teraz, integrovaná doprava zlyhala v deň veľkolepého spustenia, trolejbusový tender je hanba na sto rokov (v električkách sa zatiaľ nikto príliš nevŕtal).

Dobrá správa je, že Ľubomír „Burberry“ Andrássy sa sťahuje z pozície hovorcu na post riaditeľa kancelárie primátora, takže bude mať viac času na tých, ktorí vedia, za kým treba na magistráte ísť.

Novým hovorcom je bývalý televízny komentátor Stano Ščepán. Jeho odbornosť v oblasti piruet a trojitých Salchowov sa mu bude pri komentovaní primátorovych ekvilibristických výkonov naozaj hodiť. 

Dopravný podnik vyhlásil tender na trolejbusy. Podmienky zhodou okolností nastavil tak, že v celej galaxii ich vie splniť jediná firma. Zhodou okolností patrí do skupiny, kde pôsobil aj aktuálny riaditeľ Dopravného podniku. Ďalšie politické súvislosti písať asi ani netreba.

Že je tender za 70 miliónov Eur bez DPH prinajmenšom čudný, sa prevalilo. Aká škoda. Našťastie, nasledovala tradičná formulka o tom, že ide o eurofondy a keď sa tender zruší, už sa nestihne zopakovať a eurofondy sa nevyčerpajú. O týždeň to už bolo inak a primátor kajúcne rozprával, že tender sa zruší, aby bol nespochybniteľný a eurofondy sa stihnú – bol sa radiť s Počiatkom na Ministerstve dopravy. O pár dní neskôr sa zistilo, že Európska komisia poslala varovanie, že takýto fasa tender nepreplatí, takže sa definitívne ide do tendra nového. Aspoň sa v praxi overí, ako sa obstarávanie zrýchli vďaka Kaliňákovej novele.

Že je ten tender šitý na mieru jednej firme, je jasné minimálne od 15. januára. Ftáčnik šéfa DPB Belfiho obhajuje slovami: „Neverím, že existuje nejaký obstarávateľ, ktorý urobí všetko dokonale a podarí sa mu to na prvýkrát. Vo verejnom obstarávaní sa dejú rôzne veci, preto je dôležité to, ako dokážeme zareagovať”.

Veru, dejú sa rôzne veci, ale toto je tak tupé, že je to hanba aj medzi provinčnými treťoligovými capmi záhradníkmi. Kde sú tie bondovské mikrokamery, ktorými sa skúmajú ponuky v tendri bez porušenia obálok, o ktorých sa písalo v gorile? To sa fakt nemôžu aspoň hrať na nejakú transparentnosť?

Ako skončia trolejbusy s piatimi dverami ešte nie je jasné. Jasné je však to, že niekto by niekomu v DPB mal ukázať, kde sú dvere z jeho kancelárie. A cestou, niekam ďaleko od verejných zdrojov, môže pokojne zviezť aj suseda.

Byť akýmkoľvek analytikom, ktorý sa vyjadruje do médii, nie je jednoduché. Predstavte si, že neustále musíte zápasiť s vlastným biasom, názormi a želaniami. Preto sa občas stane, že si zamieňate pojmy s dojmami, priania s myšlienkami, túžby s realitou. Stáva sa to aj ostrieľaným profesionálom. Je to skrátka namáhavá práca. Okrem toho, keď ste analytikom s mediálnou prezenciou, z času na čas musíte okiadzať aj vlastných potenciálnych klientov, a to je, uznajte, už číre peklo.

Trolejbusom dnes napísal „Pravidlá a triky politického punditu“. Okrem toho, že je to celé tzv. smutno-smiešne, je tam jeden zásadný bod, a to bod číslo 12:

Neinterpretujeme, akú má niekto/strana stratégiu a či sa ju darí implementovať (prípadne neanalyzujeme, či nejakú má) - hovoríme, čo by sa páčilo nám, aby robili. Špeciálne sa to týka strán, ktoré zásadne nevolíme.

Toto je asi najzásadnejšie popísanie punditskej reality, aké tu kedy vzniklo. Samozrejme, nie je to nič prekvapivé, ale pravdivé až hrôza. Takmer denne niekto pundití presne podľa tohto bodu. Keby som sem včera priletel z Marsu, som schopný veriť, že to niektorí ľudia robia z naivity alebo sprostoty. Keďže som priletel už dávnejšie, ostáva len druhá možnosť – oni to robia naschvál (česť, výnimkám, čo to robia z tej naivity a sprostoty).

Keď to robia na vlastných blogoch, je to v poriadku. Keď pod vlastným menom, je to ich hanba. Keď v médiách, je to hanba médii. A keď anonymne, ich hanba to bude neskôr. A k tomu kopec nasratých podvedených klientov. 

V slovenskom politickom rybníku sa niečo deje. Preferencie stabilného lídra klesajú, preferencie opozície nesmelo rastú. A ako to už býva, analytici trepú dve na tri.

Napriek pomerne konštantnej historickej skúsenosti, pomaly, ale isto nastáva nejaká neformálna zhoda na tom, že pravica potrebuje silného lídra a modrý Smer.

Skúsim drobný exkurz do histórie. Pravica (2002), alebo stredopravica (2010), alebo demokratická opozícia (1998), dokázala ľavicu poraziť presne trikrát.

Prvýkrát v roku 1998, keď len rok predtým vznikla koalícia „trpasličích“ strán s menom SDK. Ak nerátame jeden exces, preferencie najväčších z nich, KDH a DÚ, voľne plávali medzi 7 a 12% a nikto si nedokázal predstaviť, že by HZDS s historickými preferenciami dokázalo niečo zastaviť. Formálne združenie - volebná koalícia, sa kvôli zmenenému volebnému zákonu premenilo na volebnú stranu. Lídrov mala formálne päť – za každú stranu koalície jedného. Vo voľbách získala 26,33% a vďaka koalícii s SDĽ, SOP a SMK vytvorila historicky prvý zlepenec pod vedením hovorcu SDK Mikuláša Dzurindu

Druhé víťazstvo prišlo pomerne prekvapivo už v roku 2002. Vtedy sa časť členov SDK vrátilo do materských strán a jadro vládneho tímu založilo v roku 2001 SDKÚ. Koaličná vláda bola možná napriek vzniku Smeru, ktorý odstavil  bývalú koaličnú SDĽ a získal síce o 100 000 hlasov menej, no porovnateľné percentá. Karty však zamiešala KSS so záporným koaličným potenciálom. Vďaka tomu, SDKÚ s 15%, mohla vytvoriť koalíciu s obrodeným KDH (8%),  nadpriemerným SMK (11%) a ANO (8%), ktoré vystriedalo SOP. Vznikol tak druhý, trochu menší zlepenec, vedený stranou s 15% podporou a Mikulášom Dzurindom na čele. Mikuláš Dzurinda vládu udržal takmer do konca, hoci posledné 4 mesiace už bez KDH v menšinovom kabinete.

A napokon, v roku 2010, vznikla tretia pravicová vláda. Tvorilo ju opäť SDKÚ s 15,4%, nová SaS s 12%, KDH tradične s 8,5% a bývalá časť SMK pod menom Most-Híd s 8%. Teda tretí historický zlepenec pod vedením Ivety Radičovej, ktorá vládu neudržala a hlasovaním vlastných poslancov po 18 mesiacoch principiálne padla.

Paradoxne, jeden jedinýkrát mala nejaká pravicová strana (nie koalícia!) blízko k „modrému Smeru“. Vo voľbách v roku 2006 získala SDKÚ pod vedením vtedy už škandalizovaného dvojnásobného premiéra Dzurindu, historických 18,36% (počet voličov bol približne rovnaký, ako v roku 2002, bola však nižšia účasť). K takémuto číslu sa nikdy predtým a ani nikdy potom žiadna stredopravá strana ani len nepriblížila. Na vytvorenie vlády to však nestačilo.

Ak sa nič zásadného nestane, do ďalších parlamentných volieb nám zostávajú viac ako tri roky. A na mieste je otázka, či teraz naozaj potrebujeme modrý Smer a svalnatého lídra. Alebo je opäť raz prianie otcom myšlienky ostrieľaných punditov, ktorí vytrvale popierajú 20 ročnú historickú skúsenosť, že slovenský stredopravý volič nie je milovníkom monolitických strán a teší sa z nových príležitostí.

Česi už majú odvolené, je čas sústrediť sa na rodnú hrudu. Hoci si to mnohí stále nechcú pripustiť, existuje jediný kandidát, ktorý dokáže dôstojne nahradiť svojho predchodcu, prezidenta Ivana Gašparoviča. Len on dokáže nadviazať na to dobré a v mnohom ešte pokročiť o kusisko ďalej. Ponúkam 12 dôvodov, prečo je Pavol Paška jediným možným víťazom prezidentských volieb:

1. Má skúsenosť s portrétovaním, takže môže pokojne visieť na každom úrade, či škole. Ako reprodukcia z olejomaľby.
2. Má skúsenosť s bývaním vo verejnom parku. Presun z košického mestského parku do prezidentskej záhrady tak nebude problém.
3. Ak ide o verejné blaho, neváha sa povzniesť nad Ústavu, napríklad prepísaním už schváleného zákona.
4. Ústava nie je prekážkou ani v prípade, že zlyháva spravodlivosť. Keďže justícia na Slovensku nefunguje, nerobí mu problém vyzvať parlament, aby vydal uznesenie o porušení zákona. Čo na tom, že parlament takúto právomoc nemá?
5. Má chladnú hlavu a ani najväčšie dejinné pohyby ho nevyvedú z konceptu. Kto iný by počas všeľudovej revolúcie dokázal sústredene dokachličkovať kúpeľňu?
6. Pán Paška je renesančný človek, filozof, filantrop, estét. Rovnako, ako kedysi kápovia rodu Medici, aj on okolo seba sústreďuje pokrokových, hladných mysliteľov, ktorí raz ovplyvnia myslenie na mnohých kontinentoch. Napríklad pána Bláhu.
7. Rovnako, ako jeho košický predchodca, nemá problém vkusne zrekonštruovať historické objekty, aj keď na to nie sú peniaze.
8. Rovnako, ako jeho aktuálny predchodca, prednáša prejavy mnohých myšlienok, rovín a inotajov a dokáže to aj bez Alzheimera v zbore poradcov.
9. Napriek jeho veľkosti a filozofickému presahu, zostáva zrozumiteľný a používa metafory ako napríklad “slanina”.
10. Na rozdiel od svojho predchodcu pred zákernou otázkou radšej utečie, ako by mal hanobiť svoj majestát.
11. Má fúzy.
12. A napokon, kto iný, podporený státisícmi, možno miliónmi hlasov bude mať silnejší mandát na obhajobu občanov pred svojvôľou vlády a parlamentu?

FOTO: SME.sk

Jeho majestát svieti ako maják a v týchto neistých časoch bude pevným bodom občanov Slovenskej republiky. Preto som presvedčený, že čím skôr si to všetci uvedomia, tým lepšie. Rovnako je isté, že s vekom bude len rásť a je na čase, aby parlament urýchlene rozšíril prezidentské právomoci. A aby som len nehovoril do vetra, dovolil som si navrhnúť volebné slogany. Pre kandidáta takýchto rozmerov samozrejme zveršované.

Čarnogurský, to je triaška!

Na hrad Pavol, na hrad, Paška!

Radičová ľúbi Vaška,

Na hrad Pavol, na hrad Paška!

Andrej Kiska je zas fraška,

Na hrad Pavol, na hrad Paška!

Hrušovský má v nose hraška,

Na hrad Pavol, na hrad Paška!

Ak zdieľaťe moje nadšenie, pripojte sa k  Pavol Paška Prezidentom - nalepšiemu PPP Projektu, ktorý tu kedy vznikol. 

Za podporu ďakujem aj na vybrali.sme.sk

Česká republika má nového prezidenta. Všetko išlo podľa očakávaní a stal sa ním Miloš Zeman. Pár sekúnd po uzavretí volebných miestností sa stala vec, ktorá sa v rôznych permutáciách neustále opakuje a vždy ma zarazí, že je to vlastne možné.

Jedným z prvých hostí v štábe Miloša Zemana bol Miroslav Šlouf. Zemanov consigliere, s ktorým sa spájajú najhoršie a najprimitívnejšie korupčné praktiky. V záujme lepšieho mediálneho obrazu Miloš Zeman počas kampane opakovane tvrdil, že už s ním nemá nič spoločné a pan Šlouf sa venuje svojim vnúčatám. Aj keby to nebola pravda, aspoň verejne deklaroval, že s ním už nespolupracuje. Prečo mal pán Šlouf potrebu takto sa otrčiť hneď, keď to už nemohlo Zemanovi nijako ublížiť, je pomerne záhadné. Jediné vysvetlenie je len pripomenutie klientom, kto stráži kasu a pľuvanec do tváre všetkým jeho odporcom.

Takéto správanie nie je vôbec ojedinelé. V ČR je okatejšie, pretože šíbri sú tam verejne známe osoby a ich obrázky v spoločnosti politikov zvyšujú ich cenu. U nás sa málokedy stane, že by sa kmotri ukazovali so svojimi ovečkami a všetko je to tak v rovine textov, ktoré málokto číta. Keď už to nejde inak, tak sa aspoň R. Fico nechá odfotiť s fľašou legendárnej Coly, Daniel Lipšic si jedného z hrdinov populárneho spisu Gorila priviaže rovno k placente svojej novej čistej strany. Ostatní zas vytrvale zatĺkajú podľa toho, aké je pozadie pre stranu a niektorí ani len to.

Prepojenie biznisu na politiku je asi nedeliteľnou súčasťou kapitalistického zriadenia. Finančníci potrebujú podporu pre svoje zámery, politici potrebujú/chcú peniaze. Naozaj nepatrím k ľuďom, ktorí by „žraloky“ a inú zver démonizovali, pretože nie všetko, čo robia, je nevyhnutne zlé. Špeciálne v prostredí, kde je najväčším pánom úradník s okrúhlym razítkom, je ich snaha preskočiť ich, prirodzenou reakciou.

Vedomie, že to takto funguje by malo ľudí vybudiť k veľkej ostražitosti. To, ako veľmi bude takýto biznismodel fungovať na úkor verejných zdrojov, totiž záleží len na vyspelosti občanov/voličov. Ak niekto spraví „prúser“, tak by mal byť odvolaný, alebo aspoň pri najbližšej príležitosti nezvolený. A kým nebude fungovať aspoň táto elementárna logika, márne sa budeme sťažovať na zlých finančníkov a popritom sa tešiť, že sa nám podarilo vybaviť cez známeho rezidenčnú parkovaciu kartu v distrikte, kde nežijeme.

Keď neexistuje tlak na zodpovednosť, tak sa nemôžme čudovať, že riaditeľ dopravného podniku, ktorý nechal obstarať autobusy s piatimi dverami, ktoré zhodou okolností vyrába jediná firma a zhodou okolnosti tento riaditeľ v štruktúrach tejto firmy dlhodobo pôsobil, nebol odvolaný do troch minút po tomto zistení. A ak niečo takéto neublíži ani jemu, ani jeho šéfovi v primaciálnom paláci, ťažko očakávať, že sa bude nabudúce správať inak.

Dnes sa začína druhé kolo prezidentských volieb v ČR. Kampaň bola naozaj ostrá a aj v českých médiách sa prejavila neskúsenosť s formátom 1:1.

Keď sa do druhého kola dostal Karel Schwarzenberg, v “pražských salónoch” sa oslavovalo a nejeden človek v eufórii poznamenal, že jeho víťazstvo v druhom kole je jasné.

Na Slovensku sme skôr zdvíhali obočie. Človek nepotrebuje doktorát zo sociológie na to, aby po trojminútovom počítaní zistil, že matematicky je jasným víťazom Miloš Zeman, nie knieža.

Úlohou Zemanovho štábu tak bola hlavne mobilizácia. Oprávnene sa obávali mediálneho shitstormu na jeho osobu, takže do veľkej ofenzívy prešli prakticky ihneď po skončení prvého kola. A ofenzíva to bola naozaj nevídaná. Ako poznamenal Trolejbus, takéto niečo si na Slovensku ešte žiaden prvoligový hráč nedovolil.

Keďže Zeman počítať vie, vie aj to že, svojou kampaňou mobilizuje aj voličov Karla Schwarzenberga. Ak však zasiahne svojich, víťazstvo má isté. Jediné, čo mu môže spôsobiť problém je fakt, že s paľbou začal priskoro a jeho rétorika sa stihla ľuďom takpovediac rozležať v hlave. Inkubačná doba je pri takýchto veciach 7-14 dní. To, čo je pri parlamentných voľbách, kde sa bojuje o každú mediálnu sekundu, výhodou, sa v súboji 1:1 môže obrátiť naruby. Priestoru majú obaja kandidáti dosť a začína byť dôležité aj to, čím ho vypĺňajú. Je menej pravdepodobné, že prípadný prešľap automaticky prekryje prešľap niekoho iného. Nikto iný totiž nie je. A tak prešlapy síce zasiahnu tých, čo majú, no zároveň majú priestor na to, aby žili vlastným životom. To, čo by v parlamentných voľbách na druhý deň nikto neriešil, pretože skrátka príde niečo iné, sa teraz rieši.

Prípadné víťazstvo Karla Schwarzenberga bude v každom prípade zázrak a jeho štáb si zaslúži bronzové sochy na každom zámku, ktorý knieža vlastní. Tie si už zaslúži aj bez ohľadu na výsledok druhého kola, pretože ak si ho predstavíme v akomkoľvek inom garde, mediálnu šikanu by si zrejme odniesol práve on.

Bratislava posledných pätnásť rokov prosperovala. Napriek všetkému. Priaznivá ekonomická situácia celej krajiny spôsobila naozaj masívny rozvoj mesta. Väčšina tohto rozvoja bola pod taktovkou súkromného kapitálu a mesto sa len nemo prizeralo, prípadne trochu zavadzalo. Mohol by som povedať, že mesto na niečo také naozaj nebolo pripravené. Zrejme preto, že tu nikto nič nepripravuje. Jediná vec, čo pripravená bola, boli vrecká politikov a úradníkov, ktorí nespravili nič preto, aby mal tento blahodarný rozmach hlavu alebo pätu. To ale nie je najhoršie, pretože životaschopné mesto sa s tým časom nejako vysporiada a takýto rast má preň (a hlavne pre jeho obyvateľov) určite viac pozitív, ako negatív.

Nepatrím k zásadným nostalgikom a nemyslím si, že by tu mala zostať každá burina, v ktorej som sa v detstve hral na schovávačku. Že sa tu dejú veci, vnímam naozaj skôr pozitívne a keď sa darí mestu a jeho obyvateľom, nezmyselné výstrelky developerov tu skrátka časom nebudú mať miesto, pretože budú nezaujímavé.

Teraz je Bratislava vo fáze, kedy ju čaká zopár pomerne zásadných problémov. Boom sa zastavil a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to mohlo v blízkej budúcnosti nejako zásadne zmeniť. Veľa vecí totiž nezáleží len na meste, alebo jeho vedení. Časy, kedy tu vznikali množstvá outsourcingových centier, sú už za nami. Lacná pracovná sila sa míňa, novú už nie je pomaly kde ubytovať. Podnikateľské prostredie má v rukách vláda. Tá sa vydala cestou trestania úspešných, takže ťažko očakávať, že sa sem nejakí úspešní budú masívne hrnúť. Je dosť možné, že sa skôr odhrnú pozdĺž východnej hranice EÚ smer juhovýchod.

Tretím faktorom je situácia v okolitých krajinách. Z pohľadu biznisu sa Bratislava nemôže porovnávať so žiadnou zo susedných metropol. Viedeň vždy bola a stále je o niekoľko storočí popredu a hlavne mesto dynamicky prispôsobuje svoju politiku trendom. Praha bola vždy centrom obchodu a hoci sa spoločný štát rozpadol, stále malo množstvo firiem svoju centrálu pre obe krajiny v Prahe. A v posledných piatich rokoch tvrdo nastúpila aj Varšava. Politická klíma v krajine konečne dala krídla spiacemu poľskému biznisu a Varšava začína využívať svoje prirodzené výhody – obrovský vnútorný trh a zároveň fakt, že dnes už korporácie nevnímajú slovenský, prípadne česko-slovenský región, ale regón stredoeurópsky, kde je Varšava jasným lídrom. A nakoniec slávna Budapešť, kde to síce išlo dlho z kopca, no nová daňová politika ju opäť mení na atraktívnu (hoci ťažko predvídateľnú) destináciu pre sídla firiem.

Bratislava momentálne nemá nič z menovaného. Dvadsať rokov sa najzásadnejšie množstvo energie politikov míňalo na predaj mestského majetku a nákup tovarov a služieb v množstve jeho podnikov. Keby som začal riešiť, čo všetko sa predalo alebo naveky prenajalo pod cenu, asi by som nikdy neskončil. To by ale opäť nebol ten najväčší problém. Problém je, ako vraví klasik, kde tie peniaze sú. Pretože, všetko (hlavne finančné správy mesta) nasvedčuje tomu, že sa nimi len splácali staré dlhy. Predávať majetok mesta v záujme ďalšieho rozvoja je celkom normálne. Lenže tu žiadny ďalší rozvoj neprišiel. Okrem pár km diaľnice a jedného mosta, ktoré boli zaplatené z eurofondov, sa tu neudialo takmer nič. Ak teda nerátam večne rozbitú dlažbu v Starom Meste, ktorá sa kladie nanovo hádam každý rok. A nakoniec, stredisková obec v Burgenlande alebo Dolnom Rakúsku poskytne kvalitnejší servis, ako metropola našej svojstojnej republiky.

Bratislava nemá už veľmi čo ponúknuť biznisu, pretože stratila konkurenčnú výhodu danú celoštátnou politikou. Tá sa už skončila. Tváriť sa, že je Bratislava historický skanzen, ktorý má schopnosť pritiahnuť státisíce turistov, tiež môže asi len silný romantik. Primátor kdesi nedávno zaševelil, že by chcel, aby Bratislava bola zelené mesto. To je naozaj pekný cieľ, len si pod tým okrem hesla na billboarde ťažko niečo predstaviť. Pretože masív Malých Karpát ani hektáre lužného lesa tak nejak nie sú primátorova zásluha a je to asi to jediné, vďaka čomu by sa na toto mesto dalo pozerať zo zelenej perspektívy. Ak teda nerátam obrázky bicyklov, pokreslených po úzkych cestách v centre.

Kultúra a kreatívny priemysel tu tiež majú na ružiach ustlané. Do projektu EHMK 2013, ktoré by takémuto zameraniu mohlo silno pomôcť, nebolo mesto schopné ani podať poriadnu prihlášku. Veď načo. A ak sa o kultúru pokúša občiansky sektor (ako napríklad projekt v Starej Tržnici), okamžite sa nájde kamarát nejakého magistrátneho úradníka, ktorý zhodou okolností podá veľmi podobný projekt, len aby tá schátraná búdka neskončila v „nesprávnych“ rukách.

Výhoda v podobe „dobrej polohy“ je dnes už tiež prežitá. Že cez Bratislavu vedú koľajnice a diaľnica je síce pekné, ale funkciu križovatky uspokojí aj jeden dobre manažovaný motorest. Na to už dnes mesto netreba.

Vďaka nízkym miestnym daniam, relatívne dobrej dopravnej situácii a zatiaľ slušnej ponuke pracovných miest, je mesto stále ako tak atraktívne. Bohatší ľudia sa síce sťahujú do okolitých dedín, ale kým veci fungujú, v meste ich nahrádzajú noví, ktorí hľadajú príležitosť. Momentálne to ale vyzerá tak, že noví hľadajúci Bratislavu radšej preskočia a presťahujú sa o dom ďalej, veď čo by tu preboha robili? Okrem toho, tých nových už nie je toľko, ako kedysi, keďže sa Slováci pred dvadsiatimi rokmi reprodukovali výrazne pomalšie, ako bolo zvykom predtým.

Je naozaj dôležité, aby sa v meste žilo dobre, keďže, ako vraví klasik, mesto je z mäsa, nie z betónu. Perspektíva ospalej diery, kde sa občas zastaví výletná podunajská loď vyčistiť žumpu a doplniť vodu od súkromnej spoločnosti Infraservices, nie je veľmi lákavá. Naozaj si prosím normálneho a schopného primátora a zastupiteľstvo. Ak sa dá, tentokrát bez fúzov. 

Po dnešnom naozaj trápnom vyvrcholení (jednom z mnohých) kauzy Gašparovič sa mi javí, že slabou stránkou politického diskurzu nie sú len politici (dlhšie, či kratšie presluhujúci), ale aj politickí punditi. Intelektuálne elity, v mnohých prípadoch úprime a bez irónie, ktoré svoj odkaz už vyčerpali, točia sa stále okolo toho istého, často je ich jedinou vstupenkou na verejnosť nános novembrovej patiny. Ďalšou skupinou sú profesionální punditi, ktorých analýzy stoja za prd a popri nich sa venujú aj pofidérnym prieskumom a ich ešte pofidérnejším interpretáciám. Bez štipky odstupu a úcty k faktom. O „insighte“ sa v ich prípade nedá ani fantazírovať, napriek tomu sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každého spravodajstva.

Koniec uplynulého roka bol v tomto smere zjavením z nebies. Rozbehli sa hneď dve aktivity, ktoré sa politickej analýze a komentárom venujú na väčšom priestore (rozumej viac ako 300 slov v komentári) a evidentne ich z pohľadu plytkosti nepíšu presluhujúce bytosti. Sergej Michalič, bývalý poradca premiéra Dzurindu má stránku Trolejbusom (zatiaľ Facebook a osobný blog). Druhou aktivitou je blog Vrtieť psom na Trende, písaný buď viacerými ľuďmi, alebo naozaj dôsledným grafomanom, lebo texty sú obsažné, aktuálne a hlavne pravidelné.

Aby som neskončil happy-endom, pohorším sa. Podľa mňa je absurdné, že takéto texty sú len v pozícii nezávislej iniciatívy, prípadne veľkodušne dostanú miesto na blogu normálneho média (aj keď, vďaka aj za to). Tie texty sú z pohľadu normálnej debaty určite zásadnejšie, ako plky choromyseľných psychopatov na rôznorodé témy, ktoré majú svoj kútik šikovných prstov aj na takých prémiových miestach, ako brandovaná sekcia jediného ekonomického denníka na Slovensku. O výplodoch na tému politika a politická stratégia, ktoré občas produkujú všakovakí marketingoví odborníci, ktorých by v realite z akéhokoľvek volebného štábu vyhodili po 3 týždňoch (za toľko sa zvyčajne minú múdre grafy a diagramy), sa mi písať ani nechce.

Prečo nemajú slovenské denníky dôstojnú op-ed sekciu, kde by dali priestor aj ľuďom, ktorých síce nemusia mať radi, no ich pohľad je naozaj zaujímavý aj napriek akémusi politickému biľagu (nie, nie netýka sa to KSČ), je pre mňa nepochopiteľné.

V prípade Vrtieť psom som ešte dodatočne zvedavý, či ide o vypĺňanie prázdneho priestoru, alebo politický marketing 3.0 a po marketingových stranách nepríde ešte strana politicky marketingová. To by bolo ozajstné vrtenie. Blogu by naozaj pomohlo, keby autori vyliezli z anonymity, nech pracovali pre kohokoľvek. Bol by to tiež zásadný príspevok k politickej kultúre, pretože na Slovensku vznikajú kampane systematicky samé od seba, zadarmo a v najlepšom prípade sa pripíšu záhadným židomurárskym konzultantom a mediálnym mágom. A to je, ako zrejme tušíte, pravda len čiastočná ;)

Pravidlo väčšieho idiota je pravidlo, ktoré som odpozoroval za niekoľko rokov sledovania slovenskej politickej praxe. Z tohto pravidla sa nedá nijako poučiť, len si tĺcť hlavu. Za tie roky som zistil, že platí takmer univerzálne a naozaj zábavné je vo vypätých, napríklad predvolebných, časoch.

Toto pravidlo hovorí: 

Akúkoľvek sprostosť spravíte, VŽDY sa nájde niekto, kto vás tromfne a spraví sprostosť ešte väčšiu.

Ak ste politik, vaša nádej spočíva v tom, že prešľapov máte prakticky neobmedzené množstvo - vlastnou hlavou počnúc, Mariánom Kočnerom nekončiac. Ak ste volič, môžete sa akurát obesiť. Alebo sa dobre baviť.

Pravidlo väčšieho idiota je spontánne a jeho plody sa prejavujú bez ohľadu na vôľu subjektu. Napríklad, v ostatných voľbách SDKÚ naozaj nešla karta, od Gorily až po kampaň. Jeden by si myslel, že ju konkurencia roznesie na kopytách. No kampaň hlavného vyzývateľa SaS (ale aj KDH a Mostu) bola tak idiotská, ušatá a biela, že SDKÚ zachránila parlament.

SDKÚ sa darilo aj v ostatných týždňoch. Zrejme ste zachytili rozpory okolo zásadného programu strany, ktorého časti „unikli“ na verejnosť. Mnoho ľudí bolo zvedavých, čo strana po takom komunikačnom fiasku spraví. Voila, celá ľudová opozícia sa stretla pri podpise Memoranda. A Memorandum prekonalo aj prietrž hnačiek okolo programu. Pocit trápnosti sa rozdelil rovnomerne na tri subjekty a prezentácia nového zásadného programu, ktorý bol vlastne len prepísaný starý, dopadla celkom dobre. Memorandum dobre poslúžilo aj SaS a ich zásadovému a hodnotovému hlasovaniu za vlastný zákon o registrovaných partnerstvách. Skrátka, win-win-win-win.

Pravidlo väčšieho idiota sa dá používať aj s rozumom. Niektorí politici, alebo strany, ho využívajú, keď chcú napríklad odvádzať pozornosť, alebo zahmlievať. Buď to robia cielene – teda navrhnú niečo, čo zaručene vzbudí vášne a prekryje aktuálny problém (Maďari, Rómovia,…), alebo na dôležité posty nominujú tzv. Spontánne generátory blboty. Tie vyrábajú nezmysly permanentne a bez potreby ďalších vstupov. Páni Jahnátek, Kolesík, či Čaplovič by (ne)vedeli rozprávať. Generátory blboty majú mnoho výhod:

• každý pri nich vyzerá ako lumen, takže nepredstavujú žiadnu konkurenciu, 
• sú poslušní podľa toho, aké je pozadie pre stranu, lebo inak by nemohli ani rozdávať lístočky,
• eliminujú potrebu krstných otcov nasadzovať krk v prvej línii,
• a hlavne, ak je toho už priveľa, dajú sa popraviť bez ďalších politických, či iných nákladov. 

Po takejto poprave, ten, kto ich nominoval, opäť vyzerá, že je ten „dobrý“, lebo rieši problém a môže dosadiť nový, nepoškvrnený generátor.

Zlá správa je, že pravidlo väčšieho idiota je častejšie využívané nedobrovoľne a strany aj politici zo seba robia blbcov nechtiac. Ostatné mesiace sú výstavnou skriňou takýchto predstavení. Dobrá správa je, že po každej kardinálnej sprostosti príde niekto s ešte horším nápadom, takže to, čo je tu a teraz, je vlastne ešte dobré.

Neveril som, že je také niečo možné, ale aj Ďurkovského možno prekonať. Kauza PKO je tak notoricky známa, že som si nevedel predstaviť rozmer koncentrovanej debility, ktorý ju dokáže tromfnúť. A ona sa prekonala sama.

Pre rekapituláciu: mesto pod vedením obľúbeného primátora Ďurkovského predalo pozemky pod PKO developerovi za pár šušňov. Na pozemku však stojí budova PKO, ktorá developerovi zavadzia. Patrí stále mestu. Mesto pri predaji pozemkov nejako zabudlo zaúkolovať developera, že má za PKO vyriešiť náhradu, čo by bola úplne legitímna požiadavka. Len by Niekto musel chcieť. Medzitým si skupina ľudí zaumienila, že PKO je natoľko hodnotný, že tam musí zostať. Ďurkovský síce nakoniec nejako pofidérne vydal búracie povolenie, lenže neskoro. A začal sa festival debility, aký sa nedá len tak vidieť.

Politici sa posrali a začali PKO zachraňovať, hoci je každému príčetnému človeku jasné, že už nie je veľmi čo. Ak by aj totiž nejakým zázrakom mesto dostalo pozemky späť, spojazdnenie zdevastovanej budovy bude stáť magistrát nezaplatiteľné peniaze.

Ale príbeh pokračuje. Andrej Ďurkovský má dôstojného nasledovníka. Primátor Ftáčnik začal PKO zachraňovať tak prefíkaným spôsobom, že by sa za to ani Ostap Bender nehanbil. Vznikla fantastická idea, že pozemky pod PKO developer vymení za pozemky pod susedným vodohospodárskym podnikom. Jediný problém je, že tie nie sú mestské, ale štátne, bude ich nutné kúpiť a okrem toho výskumný ústav postaviť nanovo niekde inde.

Ak sa toto podarí, navrhujem, aby zodpovednému manažérovi z J&T postavili sochu. Nadživotnú, z Carrarského mramoru. Keď na ňu bude Bratislavský okrášľovací spolok robiť zbierku, prispejem aj ja. Pred začiatkom celej ťahanice totiž určite nikomu nenapadlo, že je vôbec možné RiverPark potiahnuť až k FTVŠ, veď je tam predsa Výskumný ústav vodohospodárskeho podniku. Je nad slnko jasnejšie, že pozemky pod PKO, a tentokrát aj s tymi búdkami, mesto nakoniec aj tak predá/daruje, lebo nebude mať peniaze na vôbec nič. Primátorovi sa tak podarí naozaj husársky kúsok, keď developerovi daruje, pardon, predá, aj pozemky, ktoré mestu nepatria. To je veľká vec.

Ešte stále nie je koniec. Nábrežie pokračuje spomínanou zbytočnou FTVŠ, kde sa dôvod na vysťahovanie zrejme stále hľadá. Odhadol by som to na nevyhovujúce ovzdušie pre šport pod mostom Lafranconi. Začínam sa tak tešiť na tretí diel tejto ságy, ktorá spojí projekty J&T na nábreží. Od Karloveského ramena až po Zuckermandel. Hlavné však je, že sme zachránili PKO.

Som urbánny optimista. Po tom, čo som sa minulý rok o týždni mobility dozvedel deň po jeho konci, dal som si záväzok, že tento rok to napravím.

Rozhodol som sa, že do práce budem chodiť pešo, alebo MHD. Záväzok som až na jedno zaváhanie (horela nám v noci firma), dodržal.

Týždeň mobility okrem iného priniesol aj týždeň bezplatnej MHD pre tých, čo majú vodičák. Celkom ma zaujímalo, či niečo takéto dokáže motivovať ľudí nechať auto doma. Miniprieskum po internetoch ukázal, že nie. Ľudia, ktorí sa vozia autom v drvivej väčšine neriešia cenu, ale kvalitu MHD. Bezplatná MHD by tak bola skôr darček pre tých, ktorí MHD jazdia aj dnes.

Prioritou pre cestujúcich ľudí je rýchlosť a pohodlie. Dopravná situácia v Bratislave je stále príliš dobrá na to, aby sa ľudia na auto vykašľali. Autom je preprava po komplikovanejších trasách (nie 2 zastávky, alebo jedna radiála – Račianska, Ružinovská a pod.) stále oveľa rýchlejšia, ako MHD alternatíva. Cestovať rýchlo pod zemou sa tu nedá, takže nie je o čom. Faktor pohodlia je už len drobný doplnok, kde MHD normálnemu osobnému autu konkurovať samozrejme nijako nemôže.

Magistrát sa rozhodol, že s tým niečo urobí a umelo zacpal stred mesta neveľmi premysleným buspruhom. Na internetoch sa okamžite objavili návrhy riešenia a magistrátu slúži ku cti, že ich takmer bez odkladu vyslyšal a buspruh na nevhodných miestach zmazal. Teraz „monitoruje“, ako to vyzerá s buspruhmi na Štefánikovej a Moste SNP. Som zvedavý, či sa primátor z nevôle šoférov pokaká, alebo bude trvať na svojom. V tomto prípade totiž neplatí, že za „pokus nič nedá“. Môže ho to celkom ľahko stáť znovuzvolenie.

Je úplne jasné, že buspruh, nech je kdekoľvek, skomplikuje život šoférom. Na druhej strane, jeho úlohou je uľahčiť život cestujúcim v MHD. Ak túto úlohu plní, tak nie je o čom (v tomto sa nezhodnem ani so svojimi kamarátmi). Čím viac ľudí v MHD, pešo, alebo bicykli, tým lepšie pre mesto.

V každom prípade táto forma rukojemníctva bude potrebovať pokračovanie. Viac a lepších dopravných prostriedkov, logiku v tarifnom systéme (naozaj sa má mesačný lístok oplatiť, až keď jazdím 2x denne? Myslím, že nie – buď je jednorazový lístok lacný, alebo električenka drahá) a hlavne sa netváriť, že zatváraním električkových trás a uberaním autobusov sa rozvíja MHD. To mu ani svokra neuverí.

Je dosť možné, že som jediný konvertit, ktorého týždeň mobility splodil. Dnes som bol v práci autom a za tie dva týždne som zabudol, ako vyzerá premávka v špičke. Zajtra pôjdem znova pekne električkou a pôjdem ňou asi vždy, keď ma bude čakať len cesta z a do práce a nebudem musieť cez deň nikam chodiť.

Prišla jeseň. Každý rok sa vraví, že politická jeseň bude horúca. Poslanci sa vrátia z dovoleniek a keby sa aj iné nedialo, budú sa plamenne hádať aspoň o rozpočte. Tento rok sa jeseň spája aj s očakávaniami, ako sa pozviechajú opozičné strany a či budú aspoň teoreticky schopné poraziť Smer. Či to bude možné prakticky sa radšej už nikto nepýta a nie len preto, že by to bolo predčasné.

Médiá majú starosť o osud tradične silných pravicových strán. Vyčítajú im nejednotnosť, rozštiepenosť, nedostatočné témy a sklon k populizmu. To je všetko pravda. Na druhej strane, žiadna téma nevznikne bez pomoci médii. A médiá si v bezmocnosti opozície doteraz skôr rochnili.

Dnes napríklad SME napísalo, že SDKÚ k návratu do dvojciferného pásma nebude stačiť téma čiernych stavieb, ktorá je mediálne najviditeľnejšia. To je opäť pravda.

Keď médium vyčíta komukoľvek, že je niečo mediálne (ne)viditeľné, je to minimálne hodné zamyslenia. Čierne stavby zďaleka nie sú jediná téma, ktorú by SDKÚ „hralo“, no tie ostatné sú akosi menej zaujímavé. Asi preto, že sú príliš úzko profilované (vysokoškoláci, sudcovia etc.), alebo príliš odborné (napr. tajné služby). Snahy bolo celkom slušné množstvo, ale ak médiá tieto témy ignorujú (pretože to ľudí nezaujíma, hm?), ťažko sa odoláva populizmu. Keď si človek pozrie správy z parlamentu, má pocit, že okrem vlády a Kolesíka existuje už len OĽaNO. Ku všetkému sa vyjadruje poslanec Hlina, exhibuje poslanec Matovič, a najnovší zastierací manéver Smeru – teda Konečné riešenie rómskej otázky, zdatne posilňuje ďalší poslanec OĽaNO, pán Pollák.

Z xy zákonodárnych iniciatív sa do pozornosti dostávajú len podivuhodnosti, ako vodičáky oproti deviatackemu vysvedčeniu, hoci to tiež zďaleka nie je jediná agenda SaS.

Na jednej strane sa opozícii vyčíta, že nedokáže ponúknuť témy, na strane druhej na akúkoľvek nenahnedlú tému médiá celkom ochotne dlabú. Hoci minimálne mobilizácia kvôli druhému pilieru rozhodne stojí za zmienku pri hodnotení vizibility akejkoľvek opozičnej strany – takúto jednotu opozícia nevykázala od Noci Riškovho balónika.

Vedenia opozičných strán (nerátam OĽaNO) momentálne hrajú o veľa. Všetci potrebujú percentá, pretože toto motkanie v rozpale 4-9% ich priamo ohrozuje a naštrbuje ich dôveru v členskej základni. Keď tí ambicióznejší z nich vidia, čo médiá zaujíma, ťažko sa im čudovať, že to skúšajú rovnakou cestou. Veľká téma neexistuje, reformy sú odložené, verejnosť chce hlavne pokoj a aspoň nejaké dobré správy. A trochu reality show.

Preteky v zlých a horších (dobré zatiaľ nikto nevydoloval) ozdravných riešeniach evidentne nefungujú a hnedé témy voličov minimálne polarizujú, čo tiež nie je žiadna výhra.

Jedna z mála možností je vydržať, kým značnej časti populácie po ozdravnom balíčku klesne reálny príjem, popritom sa objaví pár neozdravných tendríkov a počkať, či si to ľudia nechajú. Tak vznikne téma, opozícia bude mať muníciu a hlavne médiá budú zas mať jednoduchšiu prácu pri hre na dobrých a zlých. Potom nás možno konečne čaká aj horúca jar.

Učitelia idú do skúšobného štrajku. Protestovali aj úradníci. Obe, pomerne veľké skupiny ľudí, sú nespokojné so svojimi platmi. V prvom štvrťroku 2013 zrejme precitne ďalšia veľká skupina obyvateľstva – dohodári, živnostníci a ľudia, ktorí ich zamestnávajú. Je dosť pravdepodobné, že im už nebudú stačiť pokrčené ramená Petra Pelegriniho s vysvetlením: konsolidujeme.

V jednej krčmovej debate som počul, že je to vlastne dobre. Ficovi sa bude zle vládnuť a je to šanca na dorovnanie síl zo strany pravice. To je síce pekná, ale len teoretická šanca. Ak pravica nedokáže tieto témy správne uchopiť, je len málo pravdepodobné, že živnostník s holým zadkom sa postaví na barikádu v tričku s podobizňou Jána Figeľa*.

Dnes Igor Matovič sypal striekačky na hlavu Poliačikovi za to, že verejne rozprával o drogách a svojich skúsenostiach s nimi. Istotne, je veľa ľudí, ktorých to šokuje, akurát by ich asi malo šokovať viac, že mandát v NRSR zaberá psychopat. V tomto prípade nie Martin Poliačik. Kotleba zas ide čistiť Malacky, lebo nikto nie je schopný pomôcť Oskarovi Dobrovodskému s asociálnymi susedmi. A Oskar Dobrovodský sa ku kotebovcom ochotne pridá, lebo inú možnosť nevidí.

Matovič a Kotleba sú zatiaľ len ukážkami toho, kam smerujú hlasy zúfalých a nahnevaných voličov. Pre opozíciu je momentálne veľkou výzvou pobiť sa o nespokojných, pretože ak to neurobia poriadne, sociálne napätie, z ktorého istotne v najbližších mesiacoch ubúdať nebude, nám porodí nových psychopatov.

*dosaďte akéhokoľvek lídra pravice

Doba je prajná, aktivita spoločnosti dosahuje historické maximá, a tak sa stalo, že sa deje naozaj obrovské množstvo projektov, ktoré kladie ešte o kus obrovskejšie nároky na ľudské zdroje.

Projekty, alebo ich časti, zvyčajne vedú projektoví, či account manageri. Svet je plný ľudí, ktorí sa týmto remeslom živia, prípadne sa ním živiť chcú, no nie každý má to šťastie, aby ho niekto povolaný zasvätil do jeho tajov a temných zákutí. Školský systém radšej úplne vynechám a opakujem, že nie každému sa podarí cibriť svoje schopnosti vo firme, kde sa mu má kto venovať. 

Na základe svojich mnohoročných a oddretých skúseností som napísal základné pravidlá mailovej komunikácie, ktoré môžu ušetriť mnoho hodín, nervov, ba dokonca mladých nevinných životov. Existuje kvantum literatúry, ktorá sa tejto problematike venuje dopodrobna, je to tuším aj samostatný štúdijný odbor, toto je len príručka prvej pomoci a návod na prežitie po zoskoku do džungle. Neriešim napríklad gramatiku, ktorá vám síce narobí kopec hanby, ale na úspešné zvládnutie komunikácie k projektu nemá zásadný vplyv.

Tak, ako sa sila reťaze meria v jej najslabšom článku, kvalita projektu stojí a padá na projektovom manažérovi.

Ak pracujete ako projektový manažér a nepracujete v organizácii, kde máte noty aj na to, kedy chodiť na WC, musíte si vybudovať systém práce. Inak zahyniete. Buď vlastnou, alebo cudzou rukou. Čo je v podstate jedno.

1) Napíšte si “Osoby a obsadenie”

Keď sa nejakému projektu idete venovať, určite viete, že treba mať Fahrplan. Fahrplan zahŕňa všetko možné aj nemožné o projekte. Čo má byť kedy hotové, čo na to treba, a kto je za to zodpovedný.

Pre komunikáciu je nesmierne dôležité spísať si osoby a obsadenie. Špeciálne ak na projekte pracuje veľké množstvo ľudí, je krucinálne presne vedieť, čo s kým riešiť. Nesmierne množstvo času a HDP sa premárni tým, že nesprávni ľudia vyžadujú nesprávne veci od iných nesprávnych ľudí. Prirodzené talenty si to zvyčajne pamätajú, ale nikdy nie je naškodu mať to napísané. Napríklad, keď náhle sublimujete a niekto musí prácu dokončiť po vás. Inak pripravujete všetkých o čas, svojich partnerov o nervy a seba o reputáciu. Slovensko je malé, treba si na to dávať pozor, lebo vaša sľubná kariéra sa skončí skôr, ako začala a talent, ktorý vo vás možno drieme, neuzrie svetlo sveta. Čo by bola večná škoda aj pre vás, aj pre svet.

2) Naučte sa písať predmet mailu

Nie je nič horšie, ako plný mailbox mailov bez predmetu, prípadne zhlukom písmen, ktoré vyvrhol nepríčetný prúd vedomia. Nikto nevie, čo v nich je, nikomu sa to nechce čítať a zle sa v tom vyhľadáva. Predmet určíte podľa toho, čo v mailoch riešite. Dnes už dobre funguje vláknovanie, teda súvisiace maily sa v mailboxe reťazia, nie je preto nutné predmet vypisovať zakaždým a rovnako stačí dať “reply/odpovedať”, nie začínať nový mail. Novým mailom sa totiž vlákno preruší a súvisiace maily treba prácne hľadať. O to dôležitejšie je napísať správny predmet hneď na začiatku. Reťaz mailov nazvaná „Re:     „ veľa o ich obsahu nenapovie. Ak je projektov viac, tento typ triedenia informácií vás privedie do hrobu.

3) Naučte sa používať CC, BCC a reply to all

a) Adresát mailu je vždy ten, komu je informácia primárne určená. Ak je tých ľudí viac, rovnako ich napíšte do prvého riadku, kolónka „TO/PRE“

b) CC, teda carbon copy, teda, „cez kopirák“ slúži na to, aby sa informácia dostala na vedomie aj iným ľuďom, pre ktorých môže byť dôležitá. V skratke, keď som ako hlavný adresát, mail čítam celý, podrobne a problémom, ktoré sa v ňom nachádzajú, venujem svoju pozornosť a čas. Keď som v CC, mail si prečítam, ale neriešim, pretože ho má riešiť ten, komu je primárne určený. Zároveň mám však ahnung čo sa deje a prípadnú barličku pre spätnú kontrolu.

c) BCC je adresát, ktorého ostatní účastníci konverzácie nevidia, teda nevedia, že mail dostal. Využívať sa môže rôzne, zvyčajne len ako proof, že sa niečo niekam poslalo

d) Keď je v konverzácii zapojených viac ľudí, dávajte pozor, aby sa odpoveď určená všetkým, vždy všetkým aj dostala. Na to je táto funkcia stvorená. Nepotrebujete vypisovať všetky adresy, skrátka príde každému a hierarchicky („to“; „cc“; „bcc“) podľa predchádzajúcej konverzácie. Hlavne, keď zodpovedný kontakt A nereaguje, môžete plynulo začať bombardovať kontakt B, ktorý bol dovtedy len ako CC. Bude aspoň tušiť, o čom točíte a opäť, ušetríte kvantum času a nervov všetkým vospolok.

4) Čítajte si maily, ktoré sú vám určené

Nie je nič strašnejšie, ako keď žiadate od niekoho vec, na ktorú však dotyčný potrebuje niečo od vás, písal vám to pred tromi dňami, lebo na to potrebuje ďalšie dva dni a vy máte už teraz hodinu po deadlajne. Vyzeráte ako idiot, šírite stres a neplníte svoj fahrplan. Jediný, kto za to môže, ste vy a všetci to dobre vedia.

5) Redukujte

Pokiaľ váš klient/partner nie je maniak, mailujte a telefonujte čo najmenej. Do jedného mailu sa dá napísať aj viac informácií, len ich treba oddeliť, ideálne očíslovať. Čím menej budete svoju existenciu pripomínať, tým menej vás budú všetci neznášať.

P.S.: ak máte ďalšie pripomienky a postrehy, napíšte mi ich pod tento post na Facebooku

Hnednutie slovenskej pravice nie je nový jav. Takmer všetky pravicové strany za posledný rok a pol pozíciu trvalého riešiteľa rómskej otázky aspoň vyskúšali, lebo na iných frontoch akosi nešla (a stále nejde) karta. Rozdielny je však ich prístup. SaS na to ide od lesa. Protirómske opatrenia sa snaží zaobaliť do pekných fráz o potrebe nastaviť pravidlá a bla bla a kdesi podprahovo sa spolieha na to, že tento message národne orientovaný volič, vedený nosovým barytónom Daniela Krajcera, dešifruje. Zatiaľ to však vyzerá, že to dešifrujú len ľudia z ľudskoprávnych mimovládok.

SDKÚ na to ide opačne. Ich návrh zákona o búraní čiernych stavieb spustil vlnu nevôle naprieč celým spektrom intelektuálnej elity (okrem Lukáša Krivošíka, ktorý je vždy naopak). Ten zákon síce nie je úplná sprostosť a je viac menej v jednej línii s politikami, ktoré presadzuje Ľudovít Kaník dlhodobo, ale reakcie boli priam brutálne, pretože forma absolútne zatienila obsah. 

Za Dzurindu bola táto agenda trpená, pokiaľ nepresiakla cez hranice dotknutých regiónov. Predsalen, nálady voličov priamo konfrontovaných s osadníkmi sú zásadne iné, ako nálady kaviarenskych intelektuálov. Nové vedenie SDKÚ sa k nej v duchu ľudovej, kresťanskej a národnej strany otvorene hlási. Dokonca aj za cenu, že inak nie-až-taký-strašný zákon potopí len preto, aby fotky lídrov v osade obleteli slovenský internet. Pretože problémy predsa treba riešiť priamo medzi ľudmi.

SDKÚ ide o veľa a vo svojom boji o záchranu stavila na nevyspytateľnú kartu. Doktrína o ľudovej strane znie teoreticky dobre. Rozšíriť voličské portfólio aj mimo kaviarne krajských miest, je lákavá predstava. Problém je, že to nemusí fungovať.

Fotka v osade splnila svoj účel a pripútala pozornosť. Dokonca až takú, že Martin M. Šimečka vyronil slzu za Mikulášom Dzurindom. Kaviarenskí voliči, ktorí SDKÚ napriek monštróznemu frflaniu dokázali voliť a udržať v parlamente aj po všetkých gorilách, hnedú agendu len tak prehryznúť nedokážu.

Osloviť nových voličov na protirómskej rétorike môže byť trochu komplikované. SDKÚ (ale aj SaS, či KDH) sa tak totiž dostáva na jedno bojové pole s majstrami jednoduchých riešení. Kým si oni odskáču mediálnu tortúru s „rasistickými“ zákonmi, Alojz Hlina s Igorom Matovičom sadnú do karavanu na Tour de Roma a zaplavia Slovensko dôkazmi o tom, ako to s riešeniami myslia vážne a problémom čelia každý deň, tvárou v tvár. Na tejto pôde proti nim nikto nemá šancu, pretože kým Pavol Frešo si musí svoje ľudové postoje vopred premyslieť (čo mu slúži ku cti!), Hlina využíva prúd vedomia. Vďaka tomu bude vždy o krok vpred.

Bývalým koaličným partnerom tak hrozí, že z dvíhania pravice dostanú pruh a aj tak to bude vyzerať, že si len tak do vetra pohajlovávajú. Svoje silné témy opustia a ovocie hnedého obrodenia budú zberať tí, ktorí ani nezasiali. A nepomôžu ani múry, ani hliadky na ochranu úrody.

Z času na čas sa narodia ľudia, ktorí majú vôľu meniť svet. Ak nie svet, tak aspoň svoju krajinu, chod vecí verejných, či prispievať k všeobecnému blahobytu. Takíto ľudia sa stanú podnikateľmi, alebo politikmi, pretože úpešný podnikateľ alebo politik má priamy a nesporný vplyv na to, ako to v štáte vyzerá. Významnou skupinou sú samozrejme novinári, ktorí nie sú ani jedno, ani druhé, no ich vplyv je tiež značný. Zvyčajne sú však výrazne chudobnejší. A potom je tu Pavel Haulík.

Nadávanie na politikov alebo novinárov je folklór, na ktorý sme si všetci zvykli. Je to normálne a často aj prospešné. Existuje však jedna významná skupina ľudí, ktorí verejnú mienku dokážu “usmerniť”, no o ich kvalitu sa málokto zaujíma. Sú to výskumné agentúry.

Výskumy politických preferencií sú ošemetná vec. Ich presnosť je veľmi diskutabilná, a zároveň, aj keby boli extra presné, v turbulentných časoch sa nálady menia tak prudko, že výsledok platný včera o štvrtej poobede môže na druhý deň o desiatej ráno vyzerať úplne inak. Viď voľby 2012. Nenadarmo sa mnohé veľké a auditované výskumné agentúry politike odmietajú venovať. Skrátka si nechcú robiť hanbu.

V medzivolebných obdobiach volebné prieskumy nikoho extra netankujú. Sú zaujímavé len pre novinárov, aby mali o čom písať a pre politikov. Jeden sa konštatne teší, zvyšní si hryzú nechty nad zásadnými a štátotvornými posunmi v rozmedzí 6-9%.

Pred voľbami sa však veci zásadne menia. Ľudí preferencie zaujímajú a existuje pomerne veľká skupina voličov, ktorí sa na základne prieskumov rozhodujú. Voľby v roku 2010 boli výkladnou skriňou voličov rozhodujúcich sa na základe matematiky: „budem voliť Most a nie SDKÚ, lebo oni majú dosť a Most tam musí byť, aby bola väčšina“ a rôzne variácie tejto logiky.

Okrem toho, jediný prieskum verejnej mienky dokáže kompletne zmeniť politickú mapu. Hypoteticky, kde by dnes bola SaS, keby sa neobjavil prieskum MVK, ktorý jej ako blesk z jasného neba predpovedal istú účasť v parlamente? O podobný zázrak sa pokúšalo aj hnutie 99%, akurát to bolo menej razantné a presvedčívé.

Ak človek prieskumy dlhodobo sleduje, začnú mu pomaly pripadať ako variácia na Game of Thrones. Jednotlivé agentúry majú svoje silné špecifiká a niekedy je až komické, ako ďaleko dokážu zájsť. Pri agentúre Polis a analytikovi Baránkovi je napríklad takmer vždy absolútne jasné, kto si prieskum (najlepšie telefonický a neoveriteľný) objednal. Stačí nájsť tú správnu odchýlku. Križiacka výprava Pavla Haulika a MVK proti Mikulášovi Dzurinovi bola svojho času smiešna už aj jeho politickým súperom. Rovnako jeho slabosť pre Ivetu Radičovú.

 Ostatný prieskum, v ktorom Iveta Radičová porazila v teoretických prezidentských voľbách Roberta Fica, je už trochu extrém aj na MVK, ale aspoň je veselo. Veď dáta sa dajú vždy poohýbať tak, aby to tak nejako vyšlo. Napríklad umným zoradením dobre mierených otázok.

Respondenti v prieskume odpovedali na otázku: “Voľby prezidenta SR budú v roku 2014. Ak by sa konali už teraz, komu by ste dali svoj hlas, ak by na funkciu hlavy štátu kandidovali títo uchádzači?“ Nie je mi celkom jasné, ako agentúra z tejto otázky vyskúmala, že “z priaznivcov Smeru by až 52,5 percenta opýtaných nevolilo Fica s vysvetlením, že chcú, aby zostal na čele vlády.” Možno si to len myslí, a možno nasledovala mimoriadne sugestívna otázka o tom, či by predsa len nebolo lepšie, keby Robert Fico zostal premiérom. Potom je celkom možný aj takýto výsledok. Takže už len technická – 33,3% hlasov v prvom kole prezidentských volieb na zvolenie nestačí.

Pavel Haulík, okrem toho, že prevádzkuje gigantickú a dôveryhodnú agentúru so stovkami zamestnancov, sa rád vyjadruje aj k tomu, čo má ten-ktorý politik robiť. Mňa by potešilo, keby konečne vstúpil do politiky a netváril sa, že niečo skúma. Formovanie verejnej mienky je zábavná práca a nemusí to robiť takto „nenápko“, poza bučky. Šéf volebného štábu je pekná a dôstojná funkcia.

Keď som tento týždeň písal o kanalizovaní frustrácie™ VW7 na Twittri, bolo mi jasné, že víťazom bude bulvár. Ale na jedného víťaza som zabudol. Je ním samozrejme Twitter. Dnes sa Vladkove posolstvo mestu a svetu objavilo v Novom Čase. Za pár hodín Vladkovi pribudlo 130 followers. Možno takéto zásadné udalosti pomôžu aj pomerne vyplznutej dynamike rastu počtu používateľov služby Twitter na Slovensku. Držím palce, lebo začínam mať silný pocit, že twitter > facebook.

™ patrí ofc Lacovi Borbélymu :)

Byť hviezdou, či celebritou nikdy nebolo jednoduché. Cintoríny sú plné mladých ľudí, ktorí svoj úspech nezvládli a ich život sa skončil skôr, ako poriadne začal. Potom sú tu takí, ktorí to nejako prežili a nadôvažok aj takí, ktorí sa pravidelne objavujú v rebríčkoch najvplyvnejších ľudí sveta.

Celebrity sa rodia rôznym spôsobom. V ostatnom čase sú regrutovaní predovšetkým zo showbusinessu a športu. Čo je vlastne to isté. Je tam ešte pár politikov, niekoľko oligarchov a zopár úspešných podnikateľov.

Vraví sa, že ak niekomu sudičky venujú výnimočný talent, či dar na jednu vec, zvyčajne musia niekde inde ubrať. Svet celebrít dáva tejto teórii často zapravdu. Nájdu sa výnimky, sú herci, ktorí sú pekní, vtipní a inteligentní, niektorí z nich vedia aj hrať. Aj medzi výnimočnými športovcami sú kádre, ktoré vedia na záludnú otázku aj o polnoci odpovedať tak, aby nevyzerali ako idioti. A tým nemyslím slávne „tak určitéé“, čo je len barlička a návestie, ktoré občas môže viesť aj k normálnej odpovedi.

Dnešné celebrity to majú ťažké. Zarábajú naozaj veľa. Keď má človek 19 rokov a jeho týždenný plat pohodlne stačí na najdupanejšie Ferrari, nie je úplne ľahké ustáť to. Okrem horentných honorárov sa zmenilo aj prostredie.

Pred 20 rokmi bola ich komunikácia jednostranná a pomerne jednoducho manažovateľná. Rozhovory pre TV a časopisy boli vždy vopred dohodnuté, témy starostlivo povyberané a rozhovory autorizované. Napriek tomu, už aj pred 20 rokmi existovali PR špecialisti, ktorí sa venovali celebritám, žehlili ich prešľapy a formovali ich mediálny obraz. Je samozrejme žiadúce, aby niekto, kto v zápase NBA dokáže nastrieľať 40 a viac bodov, vyzeral aj príčetne a pokiaľ možno motivujúco a dobročinne. Potom sa totiž podstatne ľahšie predávajú aj jeho tenisky, spodky a voňavka.

Všetko išlo, ako má, až kým neprišli internety. Tie, okrem famóznych možností na predávanie spodiek a tenisiek, priniesli aj mnoho nástrah, v podobe rýchlo sa šíriacich klebiet, prúserov a zaváhaní. Dnešné celebrity nie sú o nič sprostejšie, ako ich predchodcovia, sú len oveľa viac na očiach. Niektorí púšťajú vesmírne prdy aj na vlastné tričko, z čoho sú ich manažéri často šediví. Niektoré celebrity majú kontroverznosť ako svoj trade mark, zvyčajne preto, že nemajú nič iné. Kim Kardashian, či Paris Hilton sú naozaj úspešné príklady.

Špeciálna kategória sú športovci. Ich úloha je dávať góly, byť prví, skočiť najdalej. Nečudo, že majú inde isté rezervy. Michael Jordan bol dlho etalónom úspešného a bystrého športovca. Až kým si nezačal komunikáciu manažovať sám. Niektorí športovci sa zlepšujú vekom. Keď si spomeniete na Cristiana Ronalda pred piatimi rokmi, podmienený reflex spôsobí instantný facepalm. Dnes je z neho relatívne slušná a bystrá superstar. Lionel Messi pôsobí ako skromný chalan odvedľa, aj keď je fakt, že k dianiu vo svete sa vyjadruje len veľmi zriedka.

Celebrity, ktoré dokážu svoju genialitu spojiť s dobrým imidžom, dlhodobo víťazia. Je to návod pre tých, ktorí si uvedomujú, že aj kopať do lopty sa dá len do istého času. Taký David Beckham v tom má jasno.

Sú samozrejme extrémy, ktoré majú tupotu ako trademark. Mario Balotelli je absolútny fenomén. Lenže, nech urobí čokoľvek, je mu odpustené. Má 21 rokov, 3 tituly z Talianska, jeden z Anglicka a kopec ďalších, o niečo menej významných trofejí. Jedinou prekážkou absolútneho úspechu je jeho tupota.

A nakoniec je tu Vladko Weiss. Ani tituly, ani rozum.

Možno by pomohlo, keby časť zárobkov venoval namiesto do dvoch veľkých a jedného malého, ktoré spôsobili predchádzajúci tweet PR špecialistovi, prípadne odborníkovi na #AngerManagement. S tatkom by mohli dostať množstevnú zľavu. Kontakt rád poskytne @charliesheen . Keď ho pekne poprosia.

Minulú stredu som bol rozprávať na akcii StartUp Camp. Solídne som sa zapotil, ale vo finále to, myslím, dopadlo celkom dobre. Keď ma tam Rado Grežo zavolal, nebolo mi celkom jasné, čo tam budem robiť. Start-up Camp sa zaoberá technologickými start-upmi, čo som ja s našim projektom Tent-Inn naozaj nijako nespĺňal. Ukázalo sa, že toto kombo je nakoniec celkom zaujímavé.

Dosť dlho som rozmýšľal, čo môžem takýmto ľuďom povedať – väčšina z nich je kreatívna, pracuje na vlastných projektoch a o start-up biznise vedia minimálne o 637TB informácií viac, ako ja.

Jasné, naša story je zaujímavá a pre ľudí štartujúcich svoje biznisy môže byť aj v mnohom poučná. Tak som o nej porozprával.

Ale chcel som ešte jednu vec. Napriek tech/online/mobile/social/whatever orientácii, stále existuje kvantum priestoru na zlepšenia aj v kamennom svete. Myslím ten svet, kde všetci žijeme, pokiaľ práve nepozeráme do displeja na ľubovoľnom zariadení. Dôkazov je naokolo naozaj požehnane.

Asi to nie je také cool, promising a in, ako technologický start-up. Zároveň je to často komplikované, kvôli logistike, administratíve, či byrokracii. Na druhej strane, s takým kvantom odhodlania, pracovitosti a tvorivosti, akú títo ľudia skrátka musia mať, je pravdepodobnosť úspechu rádovo vyššia, ako v brutálne konkurenčnom tech prostredí.

O tom, prečo sa netreba vyhovárať, som už písal. Príkladov, čo všetko sa dá urobiť inak a lepšie je naozaj veľa, od kníhkupectva, cez kaviarne, krčmu, reštaurácie, mäsiarstvo, až po… …naozaj hocičo. Okrem toho, je ešte oveľa viac vecí, ktoré nefungujú vôbec, prípadne ich nikto ani nevymyslel. Netreba sa obmedzovať a žiť v zbytočných mantineloch. Môj kontakt so start-up komunitou bol objavný aj pre mňa a vďaka ostatným prednášajúcim som si potvrdil, že nad biznisom sa dá vždy rozmýšľať z viacerých perspektív. 

Note to myself: mám sa stále čo učiť. Zhodou okolností som pred pár dňami začal univerzálnou radou, ktorú dnes dal Michal Truban.

Klasická reklama má stále väčšie problémy, menší dosah a ťažko merateľnú ROI, ktorá sa začína pomaly blížiť k hodnotám podobným jej slovenskej menšinovej menovkyni. Na túto tému nedávno pekne napísal Rado Ondřejíček, čerstvo indoktrinovaný z Cannes Lions.

Ako si má teda človek predstaviť tú budúcnosť? Sociálne médiá, virálne kampane, guerilla, to všetko sme už počuli a pomaly nás to prestáva baviť. Koľko vtipných alebo absurdých videí sa dá natočiť, kým nebude už úplne každému jasné, že AJ TO je reklama?

McDonald’s to urobil lepšie. V Kanade spustili projekt, kde sa každý môže opýtať ľubovoľnú otázku o McDonald’s a oni mu odpovedia. Jeden by si myslel, že budú odpovedať len na otázky typu „Ako je možné, že je ten Big Mac taký úžasný?“, prípadne „Z ktorej biofarmy je mlieko použité v šejku?“, alebo „Tie hranolčeky sú také úžasné, že určite pochádzajú len z ručne triedených ekozemiakov, však?“. Keby bol McDonald’s slovenská firma, je dosť možné, že by táto geniálna koncepcia skončila presne takto - teda fatálnym neúspechom. A marketingový manažér by si mohol spokojne povedať, že tieto inovácie a výmysly nefungujú, budem ja radšej kupovať overené istotky z fixnými objemovými províziami.

McDonald’s je však pomerne inovatívna firma a spravili to inak. Okrem mnohých iných, čoskoro prišlo na otázku, prečo burgre na reklamných fotkách vyzerajú inak, ako tie, ktoré zákazník dostane. Je to otázka, ktorá trápi a zároveň baví značnú časť globálnej populácie od čias filmu Falling Down.

Problém vysvetlila živá manažérka z McDonald’s v krátkom videu. 

V tom videu je všetko presne tak, ako to má byť. Vysvetľuje, že na fotke sú tie isté suroviny a presne v tých istých množstvách, ako v naozajstnom burgri, ale keďže zákazník chce vedieť, čo v ňom je, tak tomu trošku pomôžu stylingom. Všetko, čo je v strede, je na fotke na kraji, aby to bolo vidieť a najctenejší zákazník nebol uvedený do omylu. Žemľa sa nezgrcne, lebo to nie je horúce. Záhada vysvetlená, body zarobené, pochybovači na chvíľu umlčaní, ľudský rozmer konglomerátu predstavený a okrem iného, sliny zbehnuté. Každý, kto si to video pozrel, predsa musí vidieť, že McDonald’s je z mäsa a kostí. (sic!)

Video má za pár dní len na Youtube vyše 4 milióny videní. Videní dobrovoľných, nie priposluchových v strede nekonečného reklamného bloku. Náklady sú v podstate nulové. Video sa šíri úplne samé, dokonca ho preberajú aj spravodajské portály, ktoré ukazujú čitateľom, ako to celé je. Čitatelia o tom rozprávajú svojim kamarátom. Pretože to každý musí vedieť a nie je to predsa reklama. Reklama je predsa repetitívna, otravná a hrajú v nej pesničky od Justina Timberlaka. I’m lovin‘ it.

P.S.: Čo by sa stalo, keby sa zistilo, že produkty na tabuliach v McDonald’s sú v skutočnosti 3D rendre a celá báchorka o fotení vznikla len preto, aby mohli povedať to, čo povedali? A čo na to Jan Tleskač? ;)

Od konca deväťdesiatych rokov bolo všeobecne zaužívané, že anonymita na internete dáva voľný priechod primitivizmu a emóciám, ktoré by si inak ľudia nechali pre seba. Podozrenie, že to tak nutne byť nemusí som pojal na uzavretom diskusnom serveri, kde sa v podstate všetci poznali osobne, ale keď prišlo na diskusiu pod nickmi, nepoznali brata.

Stále to mohlo byť spôsobené odcudzením, predsa, keď som „vy*ebaný nickname“, tak môžem. Väčšina slovenských používateľov internetu už určite niekedy zablúdila do diskusii na SME.sk. Hoci sa o ne stará niekoľko ľudí a veľa botov, algoritmov, filtrov a ktoviečoho ešte, tie diskusie sú strašný hnoj. Jeden by si myslel, že je to spôsobené anonymitou. Veď keď nikto netuší, kto som, tak sa môžem veselo vykáľať a vyobšívať hocikoho za všetky krivdy, ktoré na mne tento skrivodlivý svet napáchal.

Vynález Facebooku tieto teórie pochoval. Keď vznikol fanpage SME.sk na Facebooku, pár týždňov bolo všetko kúzelné. Anonymní flooderi floodovali diskusie na webe Sme a pod facebookovými linkami článkov sa dalo občas aj normálne baviť. Náhle, spoločne s masovým rozmachom facebooku sa to skončilo. Diskusie pod linkovanými článkami na facebooku Sme sú úplne rovnaký hnoj, ako tie na webe. Len s tým rozdielom, že nie sú anonymné. V reálnom svete fungujeme v pomerne úzkom okruhu ľudí. Jeho veľkosť je individuálna – od pár kamarátov, ktorí zdieľajú svoj introvertný svet až po tisíce spojení, ktorými disponujú verejne sa prezentujúci ľudia. Nech je ten okruh akokoľvek veľký, v kľúčových otázkach je stále pomerne homogénny. Samozrejme, že sú témy (náboženstvo, Grécko, očkovanie, homeopatia,…), kde sa aj najlepší kamaráti dokážu nepekne posekať, ale väčšinou je to nakoniec vysvetliteľné a pri troche empatie aj obojstranne pochopiteľné.

Vďaka internetu však dnes oveľa častejšie narazíte na ľudí, ktorí sú skrátka z inej planéty. Kým bol internet anonymný, mnohí z nás si to vysvetľovali práve tým. V každom z nás sa predsa skrýva horšie ja, len väčšina ľudí mu nenecháva priestor na prezentáciu. Prax ukazuje, že to tak nie je. Skátka, tí ľudia, z ktorých vám občas zastavuje mozog, sú reálni, živí, svojprávni a čo je podstatné, majú svoj okruh ľudí, ktorí ich názory zdieľajú a podporujú. A vás s vašimi názormi a postojmi pokladajú za rovnakého aliena, ako vy ich.

Keď si túto diverzitu uvedomíte, zrazu dávajú zmysel výsledky volieb, spotrebiteľské preferencie aj ratingy sledovanosti TV programov. Keď si ju uvedomiť nechcete, aj tak dobre, lebo svet okolo vás zostane rovnako pekný, ako bol doteraz a tí čudní ľudia z diskusii budú len okrajový rušivý element.

Veľa mojich rovesníkov občas pri konzumácii alkoholických nápojov vzdychá, prečo sa len nenarodili o 5-10 rokov skôr. V roku 1989 mohli mať 20 a zažiť to, čo sa tak skoro zrejme nebude opakovať. Takzvané neobmedzené možnosti. Dovolím si poznamenať, že táto túžba nemusí nutne smerovať ku kradnutiu a nepoctivej privatizácii. Deväťdesiate roky boli skrátka doba, kedy mal každý biznis šancu na úspech z jednoduchého dôvodu – nič tu nebolo.

Dobrá správa je, že zas tak veľa sa nezmenilo. Jasné, že dnes sa nedá založiť prvá pizzeria, obchod s nábytkom, či stavebná firma. Svet naokolo je však plný príkladov, že úspech nie je limitovaný len na skupinu ľudí, ktorí „vlastnia výrobné prostriedky“ (áno, aj takáto rétorika sa dnes dá počuť od mladých ľudí a áno, tiež sa tomu čudujem). Niekedy stačí jednoduchý nápad a vôľa dotiahnuť ho na začiatok. Ak chýba nápad, postačí aj tá vôľa. Firiem, ktoré neboli so svojim produktom či službou prvé, a napriek tomu sa dostali na vrchol, je tiež požehnane. Stačilo to skrátka urobiť poriadne.

Dôležité je o týchto ľuďoch a firmách hovoriť, aby neboli predmetom závisti, ale inšpirácie. Znie to síce čudne (a špeciálne ľuďom, ktorí žijú v podobnom prostredí, ako napríklad ja), ale väčšina ľudí na Slovensku netuší, že tu sú aj medzinárodne úspešné firmy a produkty, ktoré sa vypracovali bez všakovakých pofidérnych “skratiek”. 

Keď pred časom vyšiel rozhovor s developerom, ktorý cvernovku kúpil, nedal som mu povestný lajk, hoci to, čo hovoril, sa mi naozaj páčilo. V Bratislave sa na takéto názory čaká ako na spasenie a lepšia falošná nádej ako cynický úškľabok. Lajk som nedal preto, že ma v tom rozhovore zmiatol drobný rozpor. Najprv Jeremy Cristau zbúral kníhkupectvo Alexis, ktoré obletelo svet architektonických a design blogov a presunul ho do čuda v Mlynskej doline. V tom istom rozhovore sa rozrečnil o tom, ako treba zachovať to dobré a robiť veci s trvalou hodnotou a perspektívou pre ľudí, vrátane voľne prístupného múzea afrického umenia.

Zistil som, že asi netuším, čo sú tie hodnoty. Samotná budova, kde bolo Alexis, je vraj nehodnotná. Alexis hodnotné bolo, ale nemá 600 rokov a nie je v zozname pamiatok. Tak ho môžme zbúrať a presunúť do (hodnotného?) Cubiconu.

Včera sa búranie začalo a veľa ľudí sa nahnevalo. Ja som sa tiež nahneval a hoci „som to vravel“, šťastím ma to nijako nenapĺňa. Industriálnych budov s charakterom, ako má cvernovka je v Bratislave naozaj málo, pretože sa takmer všetky zbúrali. Aj v mestách, kde ich nie je až tak málo, sa snažia o ich zachovanie a využitie ich charakteru, svedectva doby. Mať byt či kanceláriu v prerobenej továrni zo století páry je celkom prestížna záležitosť. V Bratislave sa to asi nedá.

Projekt Cvernovka nakoniec možno dopadne relatívne dobre. Štvrť dostane nový, mestskejší charakter a možno tam naozaj budú nájomné byty za normálne ceny, internáty, domovy dôchodcov a 8 podlažné podzemné parkovisko. Len škoda, že to musí byť takto. Dobrá správa je, že búranie pamiatok nie je evidentne len slovenská špecialita a popol nemusíme sypať len na vlastné, slovenské kotrby. Developer je z Francúzska, kolísky kultúry a zdvihnutého malíčka. Rozdiel je v tom, že vo Francúzsku by po takejto akcii asi skončil. Tu len začne. Ale namiesto malíčka zdvihne prostredník. Lebo tu to tak funguje.

Pri politikovi väčšinou nie sú dôležité jeho skutočné vlastnosti, názory a schopnosti, ale to, aký dojem budí na voličov. Budenie dojmu však nie je pasívna aktivita – niečo robím a v lepšom prípade to aj dobre vyzerá. Práve naopak, je to činnosť maximálne aktívna. Musím predovšetkým vyzerať, že robím niečo dôležité, zaujímavé, prospešné a hlavne pre ľudí.

Nie je možné, aby sa politik stretával s takým množstvom ľudí, ktorý by reálne ovplyvnil jeho volebný výsledok. Okrem toho, aj politici sú ľudia z mäsa a kostí a väčšina z nich sa s inými ľuďmi stretáva nerada, lebo je to otravné. Preto politici robia všetko preto, aby boli v médiách, ktoré ich tváre a hlboké myšlienky prenesú k želaným prijímateľom. Keď ide karta a politik sedí vo vláde, otvára mosty, ihriská, rozpráva sa ľudmi všade, kde sú nejaké kamery. Poslúžia oslavy, pietne spomienky, ale aj katastrofy. Tam sa politik môže ukázať v plnej poľnej a s pohľadom síce sústrastným, no odhodlaným situáciu vyriešiť.

Politici, ktorí vo vláde nesedia to majú ťažšie. Pre médiá sú menej zaujímaví, takže na to, aby sa v nich objavili, musia urobiť niečo naozaj veľké. Alebo naopak, čosi veľmi prízemné. Napríklad zorganizovať demnoštráciu s jedným účastníkom.

Ambiciózným neborákom prišiel na pomoc internet a dojem naslúchania občanom sa dá vyvolať pomerne jednoducho – opakovaným lepením fotografií s dôsledne patetickými komentármi na Facebooku, či inej sociálnej sieti.

Aj v takejto situácii je však dôležitý talent. Namiesto nezmyselnej, ničnehovoriacej fotky “odniekiaľ” sa politik odfotí s nejakým nápadom a fotografiu doplní o komentár, ktorý zároveň so s udalosťou odkomunikuje aj niektorú z jeho tém.

Konkrétne, blbec odfotí auditórium v aule univerzity a napíše Ja na univerzite XY. Šikovný politik odfoti z kecpultu aj seba, zaberie auditórium, napíše So študentami riešime, prečo je dobrá/zlá rovná daň. Keď je extra šikovný, ihneď požiada študentov, aby sa na tej fotke aj otagovali. Oni to samozrejme väčšinou radi urobia a efekt je oproti idiotovi z prvého príkladu naozaj neporovnateľný.

Ak politik budí dojmom bezducho a bez nápadu, môže skončiť ako Kim Čong-Il na slávnom Looking at things blogu venovanom jeho pamiatke, či čomu. Inými slovami, ako idiot.  

Téma je najzásadnejšia zo zásadných vecí. Politik musí mať vždy a za každých okolností svoju tému, ktorú vytrvalo a konzistentne komunikuje. Téma musí byť zaujímavá, ”engaging” a pokiaľ možno, musí sa snažiť zo svojej témy spraviť tému celospoločenskú.

Keď nemáte tému, musíte baviť o témach, ktoré nastoľuje niekto iný. Ak nie ste génius, ťaháte za kratší koniec a v politickom boji to znamená ústup do defenzívy. Defenzívne postavenie plodí stres a chyby.

Téma je presne tá vec, ktorá zvyčajne chýba novým stranám, ale nie len im. Zaznamenali rýchly úvodný úspech a nepochopili politiku. Existuje mnoho príkladov strán, ktoré podstatu svojej existencie vnímali cez krátkodobé ciele (naplnené, či nenaplnené), a myslím si, že väčšina z nich doteraz nepochopila, prečo zmizli, prípadne zostali len na okraji záujmu. Skrátka, noví a neokukaní ste len dovtedy, kým sa dostanete do parlamentu. Hneď na druhý deň ste integrálnou súčasťou establishmentu. Tému je však možné aj stratiť – napríklad naplnením cieľa a očakávaní. Vtedy je nevyhnutné nájsť tému novú. Ťažko stavať na schopnosti dostať Slovensko z izolácie, keď je Slovensko dávno zapojené. Preto sú víťazi najčastejšie tí, ktorých témy sú konštantné a nemerateľné (napr. istoty, rodinné hodnoty, boj s nespravodlivosťou), prípadne merateľné niečím dlhodobým, čo sa tak skoro „neminie“ (napr. symbol trvalého pokroku: „diaľnica“).

Konzistentná komunikácia vlastnej témy je dôležitý vankúš pri problémoch a nečakaných situáciách. Čo je dôležitejšie? Predražená diaľnica platená z „virtuálneho“ rozpočtu, alebo „moje“ sociálne istoty? Vláčiky, alebo úspešná integrácia do Európy?

Témy sú pozitívne: integrácia, hospodársky rast, sociálne istoty, atď., alebo konfrontačné napr. národné, rasové, meniace status quo, atď. Konfrontačné témy sú hlasnejšie, no kontroverznejšie. Zvyčajne sa používajú až keď je zle a pozítívne témy nefungujú. Hrozí však trauma pre celú spoločnosť. Využívať tieto témy je veľká nezodpovednosť, ale keď politikovi tečie do topánok, zvyčajne sa neštíti ničoho.

Vybrať tému nie je jednoduché. Je jasné, čo vám volič povie v prieskume. V každej krajine sú tieto veci takmer konštantné a menia sa pomaly a veľmi málo: práca, zdravotníctvo, školstvo, dôchodky. Vybrať si čokoľvek z týchto tém je samovražda. Je to prefláknuté a ak ste už niekedy vo vláde boli, alebo nemáte minimálne nobelovku, voličovi, koťuhe, je jasné, že to aj tak nevyriešite. Čítať medzi riadkami a z takéhoto zadania vyextrahovať podstatu, je najväčším darom, aký môže politik/stratég mať. Zároveň vždy musí musí myslieť na veľkosť publika, ktoré môže konkrétnou témou osloviť.

Vo februárovom HBR je zaujímavý článok pojednávajúci o nových lídroch. Čuduj sa svete, nie o lídroch slovenskej pravice, ale o CEOoch korporácii. Autor článku James M. Citrin píše, že pri výbere vhodného kandidáta na šéfa spoločnosti by mali členovia predstavenstva ignorovať potenciálnu reakciu trhu. Konkrétne, že krátkodobý akciový zisk po ohlásení nového šéfa nemusí vždy znamenať aj zisk dlhodobý. 

Vyjadrené číselne: skúmalo sa 314 firiem, ktoré v rozmedzí piatich rokov menovali nových šéfov. 49% firiem po ohlásení nového lídra na trhoch získalo, ale len 55% z týchto 49% si zisk udržalo, prípadne zvýšilo. Naopak, zo 49% firiem, ktoré po menovaní lídra stratilo, dlhodobo na hodnote získalo až 59% z nich.

Ak firmy prvý deň stratili výrazne, teda 5% a viac, 79% z nich v dlhodobom pohľade získalo.

Tieto disproporcie pravdepodobne vyplývajú z neschopnosti a zároveň nemožnosti traderov poznať interné pomery vo firme a sklonom veriť “overeným” tváram. Ak firma volí lídra podľa jeho schopnosti riešiť jej aktuálne problémy, pravdepodobnosť, že dlhodobo zarobí je vyššia, ako keď volí manažérsku superstar, ktorá však do firmy nebude pasovať. 

Vyplýva z toho zásadné ponaučenie aj pre voliteľov (staro)nových lídrov našich strán, ktoré nie sú Smer-SD. Som celkom zvedavý, ako sa so svojimi pokušeniami vysporiadajú.

S každými voľbami sa zvyšuje aj záujem o jednotlivé aspekty volebnej kampane. Tak, ako sa mení správanie konzumentov médií, očakáva sa zmena prístupu vo vedení politickej kampane. Neuspokojivý výsledok niektorých politických strán otvoril tému, ako sa tieto strany postavili k sociálnym médiám. Nemám dôvod nikoho obhajovať (ani samého seba), pretože vždy a všetko sa dá robiť lepšie. Zároveň však nesúhlasím s vodopádmi nezmyslov, ktoré som si prečítal. 

1) Kampaň v sociálnych médiách je preceňovaná, a to predovšetkým ľuďmi, ktorí sú na sociálnych sieťach aktívni. Aj keď to tak z ich pohľadu nevyzerá, sociálne siete aktívne používa stále len menšina slovenskej populácie. Kampaň v sociálnych médiách voľby nevyhráva, to je skrátka fakt. Stačí sa pozrieť na ostatný volebný výsledok a kampaň Smeru.

2) Je veľký rozdiel, či sociálne kampaňuje nový, alebo zavedený subjekt. Nový subjekt má oveľa väčší priestor pre agresívnu a konfrontačnú komunikáciu s veľkým potenciálom virality. Ak takúto stratégiu volí zavedený subjekt, zväčša sa otočí aj proti nemu a spôsobí collateral damage (čo sa stalo aj v týchto voľbách)

3) Aj keď sa to vďaka intenzite hovnobitia nezdá, táto volebná kampaň bola extrémne krátka (+/– 2 mesiace), takže na prípravu bulletproof stratégie nemala čas/možnosti/schopnosti žiadna strana. S témou mali strany problém všeobecne, nie len na sociálnych sieťach. Z kampaňovania na sociálnych sieťach tak vyťažili politici, ktorí sú aktívni aj mimo kampane, teda:

a)     vedia sociálne siete používať a majú lojálne publikum ochotné ich obsah prijímať a šíriť

b)    majú vlastnú konzistentnú agendu (napr. Ľ. Kaník – sociálne veci, druhý pilier, M. Beblavý – pomerne široký záber na reformné témy, Martin Poliačik,  Ľ. Galko – tvrdá práca a boj proti sprisahaniam atď.)

4) Voľby nemali jasnú tému. Voliči žiadali nekonkrétne istoty, prípadne konkrétne pľuvance a tie stačí komunikovať tradičnými kanálmi. Pseudotémou boli zvieracie kauzy. Do tých sa aj v sociálnych sieťach obulo niekoľko strán (aj s poradcami), no efekt na ich volebný výsledok bol napriek vysokým nákladom takmer nulový (viď výsledok 99%, PaS).

5) Na dobrú sociálnu kampaň je potrebný dobrý produkt a samonosná téma. V týchto voľbách mali takmer všetci viac starostí s hasením požiarov a na proaktívnu komunikáciu nebol dostatok času. V porovnaní s mediálnym výtlakom káuz skrátka nemali veľkú šancu na masívnejší zásah, ako sa im podaril.

Na druhej strane ten zásah nebol napr. v porovnaní s rokom 2010 až taký malý. Komunikácia v sociálnych médiách bude každými voľbami intenzívnejšia, rafinovanejšia a invazívnejšia. Ak bude rásť publikum, budú rásť aj politici. Zatiaľ im bohato stačí sľubovať istoty, rozdávať banány a posielať sa na detektory lži v hlavnom spravodajstve najsledovanejších televízií a na titulkách (nielen!) bulvárnych plátkov.